Existujú ľudia, ktorým uveríte čokoľvek, nech už je to akýkoľvek blud. Tárajú kade-tade, z mosta do prosta a vy, vy im veríte. Teda ja im verím.
Často aj preto, lebo nie som schopný upratať si vlastné myšlienky či vytvoriť si vlastný názor. Niekedy aj preto, lebo tomu veria aj ostatní. Kamkoľvek sa pozriete, všetci súhlasne pritakávajú. Tento jav som nazval všeobecne uznávaný názor - alebo VUN.
"Vieš, čo si musíš vážiť?" spýtal sa ma niekto jedného dňa úvodnú otázku k VUN.
"Hm, čo také?" znudene som prežúval mekdonalda. Očami som skúmal kvapky žltého prepečeného oleja na recyklovateľnom obale.
"Spomienky." Toto bola hlavná pointa VUN.
"Hm, spomienky." Kolieska instantnej cibule sa mi vysypali na košeľu.
"Áno, spomienky." Zachytil som víťazoslávny pohľad a bolo mi jasné, že VUN sa teraz rozvinie: "Vieš, spomienky sú v podstate to jediné, čo ti ostane. Musíš s nimi narábať opatrne. Ukladať si ich na poličku. Starať sa o ne. Vracať sa k nim, aby nevybledli. Sú tá najväčšia cennosť, ktorú máš. Môžu ti ukradnúť všetko, môžu ti zobrať aj posledné trenky, ale spomienky, tie ti nikto neukradne." Nasledoval výdych a zadumaný pohľad cez výklad.
"Ahá, ehm, tuším si idem zobrať ešte cheesburger, dáš si aj ty?" Môj žalúdok ešte dlho spomínal na ten toxický večer.
Vtedy mi to bolo viac menej jedno, a tak som tomuto všeobecne uznávanému názoru uveril. Uveril som že pamäť je moja. Reminiscenice sú moje a nikoho iného. Spomienky sú komodita, ktorá sa nedá ukradnúť. Uveril som.
Ubehlo pár rokov a môj život sa zrýchlil. Dni striedajú noci, večeri rána, jedna reality šou druhú a ja - ja zabúdam.
Nepamätám si nič. Chodím po meste ako cudzinec. Zdravím ľudí, ktorých nepoznám. Podávam ruky a neviem komu. Všeobecne uznávaný názor je nepravdivý. Moje spomienky sú fuč. Ukradli mi ich.
Zabúdam všetko. Čísla električiek, ktoré ma vozia domov. Poschodie, na ktorom býva sused, s ktorým sme sa hrávali v pieskovisku. Telefónne čísla. Zabúdam na kamarátov. Na cestu do starej školy. Na to, ako som zmaturoval. Zabúdam na prvý bozk. Zabúdam na prvé milovanie. Zabúdam tvary a tváre. Zabúdam na správanie sa a komunikáciu.
Potom sa stane, že doma zabudnem aj charakter. Zabudol som aj chrbtovú kosť. Som sviňa. Aj na to zabudnem.
Kedysi som býval kultúrne vzdelaný človek. Videl som všetky dobré filmy a prečítal všetky dobré knihy. Poznal som hudobníkov, hercov, režisérov a spisovateľov. Teraz som to zabudol.
Zabudol som aj na to, že som kedysi chodieval do divadla. Zabudol som na všetky divadelné hry. Zabudol som na dievčatá a ženy. Neviem už, ako vyzerajú, keď sú nahé, čo robia a čo si myslia. Zabúdam spoznávať ľudí. Zabúdam našľapovať, zabúdam žiť.
A vôbec - zabúdam, že jedno slovo by sa nemalo objavovať v texte tak často. Zabúdam, že som chcel iba vyvrátiť VUN (všeobecne uznávaný názor), že spomienky vám ostanú navždy.
Nezostanú. Zapadnú prachom. Postupne sa pod jeho ťarchou prepadnú, až nakoniec skončia kdesi na dne života. Špinavé, opustené a stratené.
No, dosť bolo pesimizmu. Zabudol som byť vtipný. A hlavne zabúdam, že nemám čas. Zabúdam, že čas nemám nikdy. Vlastne, úplne som zabudol, že ešte niečo mám. Musím ísť.
kiszling.blog.sme.sk
