Nemôžeme sa porovnávať, koho utrpenie je väčšie, hovorí o izraelsko-palestínskom konflikte RAMI ELHANAN, Izraelčan, ktorému pred 24 rokmi zahynula pri útoku palestínskeho teroristu dcéra.
Dnes so svojím najlepším priateľom s podobným osudom, Palestínčanom Bassamom Araminom, rozpráva o schopnosti vyrovnať sa s nenávisťou aj túžbou po pomste. Verí, že ich príbeh môže byť aj pri súčasnej eskalácii v Izraeli a Palestíne inšpiráciou k tomu, nájsť mier.
V akej rodine ste vyrastali?
Celý život som strávil v Jeruzaleme. Moja mama sa narodila v jeruzalemskom Starom meste, pochádzala z ultraortodoxnej židovskej rodiny. Otec prišiel do Izraela v roku 1946 po tom, čo strávil rok v koncentračnom tábore Auschwitz. V prvej arabsko-izraelskej vojne v roku 1948 bol ťažko ranený a mama bola zdravotná sestra, ktorá sa o neho starala.
Bol som dieťa vyrastajúce s čisto izraelským videním sveta, veľmi jednostranným pohľadom, pričom druhú stranu predo mnou skrývali. Nevedel som nič o arabskom jazyku, kultúre či hudbe. V októbri 1973, keď začala Jomkipurská vojna, som bol mladým vojakom v zálohe v tankovom prápore. Vrátil som sa ako veľmi nahnevaný, zatrpknutý a sklamaný mladý muž, bola to hrozná skúsenosť. Stal som sa veľkým cynikom.
Mali ste po vojne výraznejšie politické názory na arabské obyvateľstvo žijúce v Izraeli?
Rami Elhanan (71)
- narodil sa v židovskej rodine v Jeruzaleme,
- pracuje ako grafický dizajnér,
- má troch synov, jeho dcéra zahynula v roku 1997
- je členom organizácie Parents Circle, ktorá združuje palestínske aj izraelské rodiny, ktoré v konflikte prišli o rodinných príslušníkov
- o jeho priateľstve s Bassamom Araminom vyšla kniha Apeirogon.
Nič som o Palestínčanoch nevedel, prakticky pre mňa neexistovali. Videl som ich ako robotníkov na ulici či ako teroristov, boli to úplne priehľadní ľudia. Takto mnohí Izraelčania, najmä tí mladí, vnímajú Arabov okolo seba. V Izraeli tvoria viac ako 20 percent populácie, na celom území od mora po rieku Jordán takmer polovicu.
A napriek tomu sa cítime nadradení a vyvolení. Bola to súčasť mojej výchovy a blahobytu. V Jeruzaleme sme mali dobrý život – mali sme štyri deti, moja manželka bola profesorkou Hebrejskej univerzity, pracoval som ako grafický dizajnér. Žili sme však v bubline, úplne odtrhnutí od vonkajšieho sveta. Život bol relatívne pokojný, pohodlný a príjemný.
Kedy sa to zmenilo?
Štvrtého septembra 1997 sa naša bublina rozletela na milióny kúskov. Dvaja palestínski samovražední atentátnici sa odpálili na Ben Jehudovej ulici v centre Jeruzalemu.
