LONDÝN, BRATISLAVA. Hoci je Winston Churchill ikonou britských konzervatívcov, ktorí sa na neho odvolávali aj pred referendom o vystúpení z Európskej únie, v skutočnosti bol jedným z najväčších zástancov integrácie.
Mnohí si skôr spomenú na jeho slávnejšie výroky. Napríklad o tom, že občanom počas vojny „nemôže ponúknuť nič iné len krv, drinu, slzy a pot“, či tie o železnej opone. Churchill zároveň však ako jeden z prvých európskych lídrov hovoril o myšlienke spojených štátov európskych.
Tento projekt je spolufinancovaný Európskou úniou prostredníctvom grantu Európskeho parlamentu. Tento článok odráža výlučne názory autorov a Európsky parlament nenesie žiadnu zodpovednosť za použitie obsiahnutých informácií.Bolo krátko po konci vojny, Churchill už nebol premiérom, jeho druhé pôsobenie na čele vlády sa ešte nezačalo, a tak sa mohol naplno venovať prednáškam či písaniu kníh. Vtedy navrhol, aby sa Európa inšpirovala vo Washingtone.
„Máme spôsob, ako urobiť celú Európu slobodnou a šťastnou,“ povedal v roku 1946 na pôde Zürišskej univerzity. „Týmto spôsobom je znovuvytvorenie európskej rodiny. Musíme jej dodať štruktúru, v rámci ktorej môže fungovať v mieri, bezpečnosti a slobode. Musíme vytvoriť niečo na spôsob spojených štátov európskych.“
Podľa niektorých myslel práve na niečo také, ako je v súčasnosti Európska únia. Presadzoval by zároveň, aby sa v integrácii pokračovalo a vznikol by federálny štát podľa amerického vzoru.
Dôvera v budúcnosť
Churchill sledoval, ako sa rozbieha európska integrácia, hoci spočiatku bez britského zapojenia. V roku 1952 vzniklo Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ, o päť rokov neskôr Európske hospodárske spoločenstvo. To sa v roku 1993 zmenilo na Európsku úniu.
Z pôvodnej snahy kontrolovať pohyb surovín, aby krajiny nemohli skryto zbrojiť, vznikla medzivládna organizácia s vlastným parlamentom, exekutívou, so zákonmi, s menou a čoskoro aj s daňami.
Diskusia o tom, kam sa v tejto súvislosti ešte posunúť, však stále prebieha.
„Toto oficiálne otvorenie Konferencie o budúcnosti Európy je odkazom dôvery v budúcnosť, ktorú chceme sprostredkovať všetkým našim občanom,“ povedal v nedeľu 9. mája premiér Portugalska António Costa, ktorého krajina v súčasnosti predsedá Rade Európskej únie.
V Štrasburgu, v jednom zo sídel Európskeho parlamentu, otváral konferenciu, ktorá by mala európskym lídrom naznačiť, ako občania vidia budúcnosť kontinentu.
S týmto nápadom prišiel hneď po zvolení pred štyrmi rokmi francúzsky prezident Emmanuel Macron. Chcel tak vtedy reagovať na šok po britskom referende o odchode z Únie v roku 2016. Až teraz sa však spúšťa naplno.
Má sa Únia viac spájať? (anketa odborníkov na európske témy) Čítajte V pléne konferencie bude 108 poslancov Európskeho parlamentu, 54 zástupcov Rady Európskej únie, teda členských štátov (dvaja za každý štát), traja členovia Európskej komisie a 108 zástupcov národných parlamentov a občanov.
Cez online platformy môžu prispievať aj všetci občania členských štátov. Výsledky by sa mali ukázať na jar, aj keď nie je jasné, nakoľko budú pre európskych politikov záväzné.
Medzi výsledkami by sa mohli objaviť napríklad prísnejšie ciele v boji s klimatickou zmenou, posilnenie právomoci niektorých organizácií alebo celoeurópska minimálna mzda.
„Ľudia musia byť stredobodom všetkých našich politík. Preto by som bola rada, aby sa do Konferencie o budúcnosti Európy aktívne zapojili všetci Európania a zásadne prispeli do diskusie o budúcich prioritách Európskej únie. Úniu zajtrajška dokážeme vybudovať len spoločne,“ uviedla vo vyhlásení predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová.
Zastupujú Európanov?
Problém by mohol nastať vtedy, ak by výsledky mali znamenať zmenu zakladajúcich zmlúv, ktoré vždy sprevádzajú politické spory ťahajúce sa roky. Naposledy si tým Únia prešla v roku 2009 pri presadzovaní Lisabonskej zmluvy, ktorú museli v roku 2009 schvaľovať Íri v referende na dvakrát.
„Ak by výsledok konferencie obsahoval nutnosť meniť dohody, musíme byť odvážni a nebáť sa toho,“ odmieta tieto obavy predseda Európskeho parlamentu David Sassoli.
Ten si od konferencie sľubuje, že by mohla viesť k tomu, aby mali aj europoslanci zákonodarnú iniciatívu, ktorú má v súčasnosti len Komisia. „Dnes si nemôžeme dovoliť mať nejaké tabu, musíme si toto vyriešiť slobodne a sebavedomo v demokratickej diskusii,“ povedal Sassoli.
Ešte niekoľko dní pred nedeľňajším spustením konferencie nebolo jasné, či sa vôbec bude konať. Zástupcovia rôznych zložiek bruselskej moci sa sporili o to, kto bude mať väčšiu silu pri formulovaní konečných výsledkov.
Nakoniec bude mať posledné slovo výkonná rada konferencie, tá sa však predtým musí poradiť s plénom. Súhlasiť so závermi tak budú musieť zástupcovia parlamentu, Komisie aj Rady.
„Napriek silnému odporu Rady a Komisie sme uchránili našu jednotnú a pevnú pozíciu, podľa ktorej musí mať plénum silnú úlohu pri rozhodovaní o záveroch,“ povedal minulý piatok zástupca europarlamentu Guy Verhofstadt.
Dohoda tak vznikla len dva dni pred spustením konferencie. Lepšie by však bolo, ak by sa konferencia rovno zrušila, argumentuje na webe EUObserver odborník na politickú komunikáciu a autor kníh o Bruseli András Baneth.
„Bez ohľadu na to, ako veľmi sa budú snažiť, aby konferencia vyzerala ako iniciatíva zospodu a ako zastupuje celú európsku spoločnosť, zapojené hlasy nebudú hovoriť to, čo chce väčšina Európanov,“ píše Baneth. „Prečo by náhodná, nereprezentatívna zmes štátnych zamestnancov, samozvaných intelektuálov a hlasných aktivistov mala rozhodovať o smerovaní Európskej únie?“
Ako dodal, očakáva, že po roku bude výsledkom vyhlásenie plné nekonkrétnych cieľov, a to napríklad o nutnosti bojovať za európske hodnoty či o vytvorení inkluzívnejšej a zelenšej Európy. Toto všetko sa pritom už objavuje v mnohých oficiálnych dokumentoch a názory občanov na podobné témy Brusel pravidelne meria eurobarometrom.
Navyše, konferencia nebude mať silu dotlačiť lídrov členských štátov, aby presadzovali jej závery, takže je vlastne zbytočná, tvrdí Baneth.
„Ak by tí, ktorí sa obávajú o strategické smerovanie Európskej únie, boli trpezlivejší a odvážnejší, dostali by tieto témy do kampane pred voľbami do Európskeho parlamentu v roku 2024, keďže práve parlament má legitimitu aj právomoci presadzovať to, čo si európski voliči skutočne želajú,“ píše Baneth.
Rok, ktorý zmenil Úniu
Povedať to, či si európski občania želajú väčšiu integráciu, nie je jednoduché. Väčšina politikov o tom síce hovorí, no zároveň dodáva, že hlbšiu integráciu si želajú len v konkrétnych oblastiach. Tak, aby bola zachovaná zásada subsidiarity, teda toho, že právomoci ostávajú na najnižšej možnej úrovni.
Minulý rok však mnohé zmenil. Únia pripravila plán obnovy po hospodárskej kríze spôsobenej pandémiou za 750 miliárd eur. Jeho kľúčovou prioritou je, že časť peňazí si požičia priamo Európska komisia a tá ich bude posúvať štátom.
Za dlh tak vôbec prvýkrát budú ručiť členské štáty spoločne, čo mnohí označujú za kľúčový krok smerom k spojeným štátom európskym.
Proti tomuto návrhu boli spočiatku štáty ako Holandsko, Dánsko, Rakúsko, Fínsko či Švédsko. V posledných rokoch sa mohli spoľahnúť, že pri snahe obmedziť rozsah rozhodovania na európskej úrovni budú mať na svojej strane aj Veľkú Britániu a potopia tak návrhy na presun peňazí zadlženým štátom.
Británia však od februára minulého roka v Európskej únii nie je. Keď Francúzsko získalo na svoju stranu Nemecko, ktoré dlhodobo odmietalo myšlienku spoločného dlhu, menšie štáty mohli už len ťažko odolávať tlaku.
„Tektonické platne európskej politiky sa do veľkej miery pohli v júli minulého roka, keď nemecká kancelárka Angela Merkelová prestala odmietať to, čo sa potom stalo realitou,“ povedal v pondelok grécky premiér Kyriakos Mitsotakis.
Dúfa, že spoločné európske dlhopisy nebudú len jednorazovým opatrením, ale budú sa využívať aj v budúcnosti. To však nateraz Nemecko odmieta.
Neplánovaný posun
„Plán stimulov vytvorí spoločnú rozpočtovú politiku, akú Európska únia doteraz nemala,“ hovorí pre Euractiv Andrew Duff, bývalý britský europoslanec, zástanca federalizmu a dnes spolupracovník Centra pre európsku politiku.
„Nie je to cielená a premyslená stratégia, ale je to posun smerom k federálnejšej Európskej únii,“ argumentuje.
Spravila Únia prvé kroky k budúcim Spojeným štátom európskym? Čítajte Pod tlak sa tak môžu dostať aj ďalšie menšie štáty, ktoré lákajú v medzinárodnej konkurencii investorov a firmy na nižšie dane. Kedysi to platilo aj pre Slovensko, teraz sa spomína najmä Írsko.
Na Dublin môžu väčšie štáty tlačiť, aby zvýšil dane pre firmy, Holandsko či Švédsko možno budú musieť platiť viac peňazí chudobnejším členským štátom, píše Euractiv. V európskom rozpočte totiž chýbajú britské príspevky.
Federálna, ale nedemokratická
Štáty Únie síce presunuli mnohé právomoci do Bruselu, no Únia je naďalej spolkom nezávislých štátov, z ktorých si každý robí domácu či zahraničnú politiku sám. Kľúčové rozhodnutia vznikajú na summitoch lídrov štátov zvolených v domácich voľbách.
To sa však zrejme tak skoro nezmení a Únia sa klasickou federáciou na spôsob Spojených štátov amerických nestane. Ak by sa to malo zmeniť, Únia by sa musela stať menej demokratickou, argumentuje pre Berlin Policy Journal jeden z najprestížnejších nemeckých historikov Heinrich August Winkler.
„Ak niekto heslo o čoraz užšej Únii chápe ako výzvu k federalizácii, možno by na to získal podporu v Luxembursku, Belgicku alebo v časti nemeckej spoločnosti, ale asi len ťažko niekde inde,“ tvrdí.
Ak by sa o to napriek tomu politici pokúšali, ohrozili by podľa neho celý európsky projekt a v skutočnosti by to neviedlo k vymazaniu hraníc národných štátov, ale k opaku – narástol by nacionalizmus a čoraz viac krajín by sa inšpirovalo britským odchodom.
„Aby sme zachovali výdobytky európskeho projektu, musíme zaviesť hlbšiu spoluprácu členských štátov. Ide síce o menej ambiciózny cieľ ako európsky federálny štát alebo európska republika, ale je to reálnejšie a demokratickejšie ako akákoľvek eurofilská utópia,“ dodal na záver komentáru.
Strategická autonómia
Jednou z oblastí, kde sú rozdiely vidno najviac, je zahraničná politika a otázky súvisiace s migráciou. Práve tieto témy sú pre občanov túžiacich po suverenite svojich štátov symbolické a vlády konajú samostatne.
A tak kým Nemci dokončujú s Ruskom projekt Nord Stream 2, Poľsko a pobaltské štáty vidia v Moskve ohrozenie. Sankcie proti Rusku či Číne síce prechádzajú jednomyseľne, no vo vyjadreniach lídrov cítiť často veľké rozdiely.
Maďarsko napríklad tento týždeň zablokovalo navrhovanú rezolúciu na podporu hongkonských prodemokratických aktivistov.
V oficiálnych dokumentoch sa v posledných mesiacoch začína objavovať slovné spojenie strategická autonómia. Európski politici ju označujú za „schopnosť konať“.
“Aby sme zachovali výdobytky európskeho projektu, musíme zaviesť hlbšiu spoluprácu členských štátov. Ide síce o menej ambiciózny cieľ ako európsky federálny štát alebo európska republika, ale je to reálnejšie a demokratickejšie ako akákoľvek eurofilská utópia.
„
V praxi ide o to, aby Európa nebola odkázaná na iných. Brusel sa snaží výrobu v kľúčových sektoroch presúvať na európske územie, posilňuje sa vojenská spolupráca, aj keď väčšina štátov Únie je súčasťou NATO.
Európska únia by aj vďaka týmto krokom chcela byť výraznejším geopolitickým hráčom, no v skutočnosti môže strategická autonómia nakoniec dopadnúť presne naopak, píše Richard Youngs z think-tanku Carnegie Europe.
„Problémom je, že autonómia Európskej únie už z definície bude znamenať pre iných autonómiu od Európskej únie,“ argumentuje. Iné režimy totiž stratia motiváciu prispôsobovať sa európskym štandardom napríklad v oblasti ľudských práv, keďže ich možnosti prístupu na európsky trh budú obmedzené v každom prípade.
Youngs tvrdí, že Únia mohla konať ráznejšie aj doteraz. Napríklad vtedy, keď Rusko napadlo Ukrajinu alebo vo vojne v Sýrii. Mala na to podľa neho možnosti, no nekonala, lebo sa tak politicky rozhodla.
Ak budú pretrvávať rozdiely medzi členskými štátmi, tie nebudú zasahovať ani v budúcnosti, lebo sa vždy nájde členský štát, ktorý ráznejšie kroky zablokuje. Nakoniec sa tak Únia dostane sama do pasce.
„Únia sa cíti čoraz zraniteľnejšie, tak sa vydáva cestou autonómie. To znižuje jej vplyv na iných, nakoniec sa preto Únia bude cítiť ešte slabšia, takže bude chcieť ešte väčšiu autonómiu. To zas len zmenší jej vplyv a tak dokola,“ opisuje Youngs negatívny scenár európskeho diania.
V Bruseli síce opakujú, že ani strategická autonómia nebude smerovať k uzatvoreniu sa kontinentu, Youngs tomu však veľké šance nedáva. Toto smerovanie je podľa neho zákonité.
Ako by konferenciu otváral Churchill?
Už keď Churchill prednášal svoj prejav o spojených štátoch európskych, v štátoch súčasného východu Európskej únie prebiehal proces, ktorý zjednotenie na polstoročie zastavil a viedol k vzniku dvoch znepriatelených blokov.
To sa do veľkej miery „napravilo“ v roku 2004, keď okrem iných vstúpilo do Únie aj Slovensko.
V akej EÚ chceme po pandémii žiť? Čítajte Vízia, že práve takýto spoločný blok, v ktorom sa mali podľa Churchilla spriateliť najmä Nemecko s Francúzskom, povedie k mieru na kontinente, sa do veľkej miery naplnila.
Medzi Berlínom a Parížom sa nepresúvajú tanky, ale tovar a ľudia, čo v roku 2011 ocenil Nobelov výbor cenou mieru.
„Prečo by nové zoskupenie nemalo zaujať svoje oprávnené miesto medzi inými organizáciami a nemalo by pomôcť budovať vznešený osud ľudstva? Na to, aby sme toto dosiahli, musíme urobiť krok smerom k dôvere, na ktorom sa vedome zúčastnia milióny rodín hovoriacich množstvom jazykov,“ povedal v roku 1946.
Ak by pôsobil teraz a otváral by Konferenciu o budúcnosti Európy, zrejme by sa nevyjadril veľmi odlišne.
