|
FOTO |
Sú chlapi, ktorí môžu nosom rozháňať mraky, ale to je všetko. Jožko Kováčik z Brezna naopak vyčnieva napriek neveľkému vzrastu. Okrem schopnosti povýšiť vlastný nedostatok na prednosť, dokázal svojich 150 centimetrov "občianskej výšky" aj patrične zužitkovať.
Hrá v breznianskom divadelnom súbore Jána Chalúpku. Stvárňuje postavy na mieru. A veselé. Tie mu sedia. Humor je základ Jožovho prístupu k životu.
"Bol som aj na vojne. Prisámbohu! Mám na to papiere. Povedali 'schopen' - a rukoval som. Najprv do Horažďovíc, potom som bol v Martine vo vojenskej škole a nakoniec: bác! Odvelili ma na Šumavu. Asi preto, že tam bola vysoká tráva. Uniformu mi však museli ušiť. Niekde museli odstrihnúť, inde pridať," smeje sa.
Dnes je náramne pyšný najmä na svoj súbor. Chalúpkovci sa nedávno vrátili z Palárikovej Rakovej. Predstavili sa s Tajovského Novým životom - a vyhrali. Po desiaty raz získali prvé miesto. Presne toľko rokov sa súťaž koná. Kováčik zahral sluhu u Jahodov.
"Úplne prvú rolu som dostal ako osemročný. Hral som Janka Hraška. Počas štúdií na priemyslovke vo Zvolene som však scenáre odsunul bokom. Bolo treba študovať sínus-cosínus."
Po maturite dostal miesto v Detve, do dôchodku odchádzal z bývalej Mostárne Brezno. No divadlu sa nespreneveril, venuje sa mu pomaly štyridsať rokov.
Z vážnejších rolí si spomína na stvárnenie postavy detektíva. Takého maličkého, že by sa uplatnil aj v reálnom živote. Kým sa vysoký frajer poskladá do skrine, spratný už dávno čupí v kredenci. Napokon, ani Jozef nie je svätec. "Ženy sú pre radosť," hovorí.
To, že žiadnu doteraz nedoviedol až k oltáru, otvorene označuje za vlastnú chybu. Momentálne žije sám. O domácnosť sa mu starajú "dievčatá z rodiny a bývalá priateľka". Varí však on a údajne jedinečne. "Fizolňa, kapustnica, to je moje."
Jožkov optimizmus vyplýva z jeho povahy. Má rád ľudí a ľudia majú radi jeho. "Absolútne nevnímam, že som malý. Nezaťažuje ma to. Cítim sa, akoby som meral meter osemdesiat. Nemal som s tým nikdy problémy. Dokonca ani na vojenčine. Sú chlapi, čo spájajú službu na Šumave s terorom. Ja som nič podobné nezažil. Naopak, boli sme super partia. Keď sme sa lúčili, mal som čo robiť, aby som neplakal," spomína si.
Oficiálne je najnižším občanom Brezna. Má 64 rokov, no ani zďaleka nevyzerá na svoj vek. Prezrádzajú ho iba šediny pod čiapkou. "A pritom mám neter kaderníčku, do kelu. Musím si ich dať zafarbiť," smeje sa tento malý veľký muž.
