Vydať album je ľahké, predať ho je umenie

Slovenská hudobná scéna dostáva čoraz prísnejší prísudok: chudobná. Týka sa to hlavne predajnosti cédečiek. Pred 15 rokmi predala slabšia kapela niečo viac ako 20-tisíc albumov, úspešná kapela predávala albumy v stotisícoch. Odvtedy vyšiel v stotisícovom vydaní iba singel finalistov SuperStar Kým vieš snívať.

Lepšie je to však s vydávaním cédečiek. Už nejde o luxus ako pred revolúciou. Vlastné cédečko vydávajú malé deti, politici či herci. Stačí mať dostatok peňazí alebo dohodu s ochotným vydavateľom. Keď sa k tomu pridá pár kamarátov v rádiách či televíziách, môže sa aj zo slabšej skladby stať hit.

Riaditeľka vydavateľstva Sony BMG na Slovensku Lenka Slaná hovorí: "Kapely a speváci sa väčšinou hlásia sami. Posielajú do firmy svoje nahrávky. Kompetentný manažér z toho urobí základnú selekciu a tie zaujímavejšie veci potom počúvajú približne traja, štyria ľudia. Rozhodnutie je väčšinou spoločné."

Manažér vydavateľstva Universal Music Ján Kukučka to potvrdzuje: "Speváci a kapely sa naozaj hlásia sami. Nahrávku si vypočujeme a ak nás zaujme, začneme s interpretmi spolupracovať. Niekedy sa pred rozhodnutím na kapelu ideme pozrieť aj ako skúša alebo koncertuje."

Promotion manažér vydavateľstva EMI Slovakia Renáta Tomášová: "Začínajúca kapela pošle alebo prinesie demonahrávku priamo do vydavateľstva. Niekedy oslovíme kapelu, ktorá nás zaujme na koncerte, sami. Po vypočutí nahrávky sa spoločne sa rozhodneme, či budeme s muzikantmi spolupracovať."

Dôležitý je hudobný štýl, akým sa kapela uberá. Ak je to pop, cesta k hranosti a úspešnosti predaja je jednoduchšia. Pri iných žánroch je dôležitý dobrý videoklip, bez neho sa skladby ťažšie dostávajú do rádií.

Ešte pred vydaním albumu však vydavateľstvá pustia do éteru singel kapely. Kukučka hovorí: "Ak sa uchytí, ak je o oň záujem, nemáme dôvod s kapelou prestať spolupracovať." Kapela dostane od nich peniaze na nahratie cédečka aj na nakrúcanie videoklipu. Zároveň sa vydavateľstvo stará o promo, marketing a distribúciu.

Pri takých investíciách sa nehovorí o desiatkach tisíc korún, ale skôr o stovkách a v niektorých prípadoch o milióne. Všetko je predmetom zmlúv, na ktorých sa obe strany dohodnú ešte pred vydaním albumu.

Pri debute sa podpisuje zmluva na jeden album, v prípade jeho úspešnosti a vzájomnej spokojnosti sa dohodujú na ďalších, už viacerých albumoch a dlhšom časovom období spolupráce. Príkladom môže byť päťročná zmluva s povinnosťou vydať za ten čas napríklad tri albumy.

Predajnosť závisí od popularity človeka, od jeho medializácie, ale v neposlednom rade od hranosti v audiovizuálnych médiách. Práve preto sú pre muzikantov okrem dobrého vydavateľa dôležité aj kontakty s ľuďmi, ktorí sa o hranosť v rádiách a televíziách postarajú.

To platilo podľa hudobnej legendy Paľa Haberu pred revolúciou a platí to aj dnes. "Stačilo, že sa naše skladby začali hrávať v rádiách, potom sa predávali sa v obchodoch," hovorí spevák. V najlepších časoch Teamu predávala jeho kapela neuveriteľných 350-tisíc platní. Dnes sa považuje za úspech predaj päťtisíc kusov.

MARTINA HABLÁKOVÁ

The Bridge sa neponúkali, mali šťastie a dostali kšeft

Bardejovská kapela The Bridge (foto internet) oficiálne funguje štyri roky, má za sebou viac ako 80 vystúpení v kluboch a na festivaloch, koncertovala nielen na Slovensku, ale aj vo Viedni, v Budapešti či Prahe. Pritom len pred pár mesiacmi nahrali za vlastné peniaze prvý singel Destiny. Vyšiel ich zhruba sedemtisíc korún. Je dobrý a mali šťastie - singel je v rádiách a v hudobnej televízii Music Box žiadaný a hraný.

Na základe toho ich oslovilo vydavateľstvo Brjan Music, oni sa nikomu neponúkali. Už koncom júna vydávajú svoj prvý album. Spevák The Bridge Tomáš k tomu hovorí: "Chceli sme, aby náš prvý album bol skutočne dobrý. Čakali sme, kedy budeme mať dostatočne množstvo kvalitných skladieb." Zmluvu zatiaľ podpísali na vydanie jedného albumu. Vydavateľstvo im hradí nahrávanie v štúdiu, vydanie albumu a promo akcie. (hab)

ako to bolo kedysi

Začiatkom 80. rokov sa cesty do nahrávacieho štúdia hľadali ťažko. Legenda slovenskej a českej hudobnej scény Paľo Habera hovorí o dvoch možných cestách. Iba tie pred revolúciou boli reálne.

"Buď ste sa pokúšali nahrať pesničku v Slovenskom rozhlase, alebo sa nad vami zľutovali ľudia z vydavateľstva OPUS, pretože to bolo jediné hudobné vydavateľstvo, ktoré v tom čase na Slovensku vydávalo."

Ak chcel spevák alebo kapela nahrávať v Rozhlase, museli pesničku odovzdať v notách. Potom zasadla komisia, ktorá rozhodla, či je skladba dobrá, alebo zlá.

Takisto si ju vypočuli komunistickí kádrováci, ktorí určili, či je vhodná, alebo nevhodná. Miro Žbirka napríklad musel premenovať skladbu Čierny kvet na Biely kvet, pretože čierna sa papalášom zdala príliš pesimistická.

Aj Habera na to spomína: "Mne sa podarilo nahrávať s Ferom Griglákom, ktorý bol v tom čase v hudobnej brandži známym pojmom. No skladby, ktoré sme nahrali, nám aj tak zakázali. Nepáčil sa im napríklad názov Amnestia v blázinci.

Cesta do kamenného, komunistami ovládaného vydavateľstva OPUS bola tiež zdĺhavá. Začínajúca kapela bola zaradená do plánu rok vopred. Rozhodoval o tom, mimochodom, aj Paľo Hammel. Speváci však tvrdia, že on osobne im skôr vychádzal v ústrety.

Po odovzdaní materiálu prišli mesiace čakania. Ak šlo o neznámych hudobníkov, nedočkali sa nikdy. Začínajúci mali cestu zarúbanú. Museli sa najskôr zviditeľniť na Bratislavskej lýre či na Politickej piesni v Martine. Alebo museli mať známosti. (hab, mt)