MOSKVA, BRATISLAVA. Mladík znechutene počúva podmienky toho, ako by mohol verejne vystupovať v reštaurácii. Zrazu sa so slovami „Ja som básnik“ postaví a odíde do inej miestnosti, kde ho už čaká pripravená kapela a začne hrať.
„V našom smiechu aj v našich slzách, pulzuje v našich tepnách. Zmena!“ spieva Viktor Coj na záver filmu Assa z roku 1987, ktorý mal ukázať, ako veľmi sa sovietska spoločnosť mení v čase Perestrojky Michaila Gorbačova. Zmenila sa až natoľko, že príbeh rebelujúcej mládeže nakrútili s požehnaním režimu.
Coj sa z rockového undergroundu dostal do verejného povedomia a z piesne kapely Kino hymna viacerých revolúcií alebo protestov, ktoré sa v posledných desaťročiach odohrávali v postsovietskom priestore.
Chceme zmenu
Chceme zmenu, po rusky Choču peremen, spievali v lete bieloruskí demonštranti, keď odolávali režimu Alexandra Lukašenka, ktorý pre seba zmanipuloval prezidentské voľby.
Chceme zmenu, ozývalo sa z autorádií vozidiel pri víkendových protestoch v Moskve a v ďalších ruských mestách.
Coj sa nakoniec skutočnej zmeny nedožil, zomrel pri autonehode v roku 1990, teda ešte pred pádom Sovietskeho zväzu.
„Nezaujatému pozorovateľovi by sme mohli aj odpustiť, ak by si víkendové zábery pomýlil s tým, čo sa v Bielorusku odohráva posledných päť mesiacov,“ začína porovnanie protestov v dvoch susedných štátoch denník Financial Times.
Aj v moskovských uliciach sa objavovali bielo-červené vlajky bieloruskej opozície, aj tam sa hovorilo o konci vládnutia autoratívneho prezidenta. Lukašenko je na čele Bieloruska od roku 1994, Putin na čele Ruska od Silvestra 1999.
Demonštranti v oboch krajinách čelili ťažkoodencom, ktorí vo veľkom ľudí mlátili a zatýkali. V Bielorusku za takmer pol roka skončilo za mrežami viac ako 30-tisíc ľudí, v Rusku len v sobotu 3345 ľudí, čo je najviac na jeden deň za posledné desaťročie. V Bielorusku zatiaľ zomreli najmenej štyria ľudia, z Ruska zatiaľ obete nehlásia.
