BRATISLAVA 31. januára (SITA) - Vo svojich 111 rokoch sa Giovanni Frau z mestečka Orroli na talianskom ostrove Sardínia stále usmieva na ľudí okolo seba i na život, píše český internetový denník iDnes. Spolu s Japoncom a Američanom, ktorí sú ešte o niečo
SITA
Tlačová agentúra
Písmo:A-|A+ Diskusia nie je otvorená
BRATISLAVA 31. januára (SITA) - Vo svojich 111 rokoch sa Giovanni Frau z mestečka Orroli na talianskom ostrove Sardínia stále usmieva na ľudí okolo seba i na život, píše český internetový denník iDnes. Spolu s Japoncom a Američanom, ktorí sú ešte o niečo starší, patrí Frau medzi troch vôbec najstarších mužov. Pri pozdrave sa dokáže postaviť zo stoličky pri krbe v kuchyni, kde trávi väčšinu času podriemkavaním. Sedem rokov je vdovcom a býva v dome s dcérou a zaťom. Zovretie jeho ruky je vrúcne a 65-ročná dcéra Stefania ho hlasnými pokynmi priamo do ucha brzdí v nadšení sprevádzať návštevu. Giovanni Frau už dobre nepočuje a tiež slabo vidí, napriek tomu, že nosí silné okuliare. Po tom, ako začiatkom januára zomrel vo veku 113 rokov jeho krajan Antonnio Todde, je najstarším Európanom, pripomína iDnes. Frau je vysoký iba 150 centimetrov.
Na sto rokov tvrdej roľníckej práce, rovnako ako na útrapy prvej svetovej vojny, pomáha Giovannimu zabudnúť dobrý apetít. "Deduško Giovanni" zje všetko a rád. "Kávu s mliekom a chlieb na raňajky, potom bravčové, jahňacie a vždy trochu vína," popisuje dcéra otcov jedálny lístok.
Nezrieka sa sladkostí. Poškuľuje po bonboniére pre hostí hltá snehové pečivo, ktoré sa namáča v hruškovej šťave. Giovanni Frau hovorí sardínskym dialektom a jeho dcéra ochotne prekladá. "Ako len niekto môže povedať, že si neváži život. Ja mám život rád a budem ho mať rád stále, aj keď budem žiť v inom svete."
Do veku 95 rokov ho živila práca na vlastnom kúsku pôdy, na vinici, kam dochádzal pešo každý deň - dvanásť kilometrov tam a späť. Do veku 106 rokov nakupoval, spočiatku s manželkou, neskôr sám. Ešte dnes sa dokáže sám obliecť, upraviť sa a v dome v Cagliari, kde bývajú jeho príbuzní, vyjde po schodoch tri poschodia.
Nebol chorý, stále pracoval na poli a s párom volov oral sedliakom. V mladosti krátko pracoval v Ríme a neskôr vo Francúzsku, v prvej svetovej vojne ho však povolali do armády. Až tam sa naučil písať a tri roky strávil na fronte. Podľa jeho dcéry boli pre neho práve tieto tri roky najhoršie, uzatvára iDnes.