Autorka študovala medzinárodné vzťahy a diplomaciu na Sarajevskej univerzite.
Bola zima, triasli sme sa v papučiach na balkóne s cigaretou v ruke a s výhľadom na Baščaršiju, časť historického centra Sarajeva.
Bosna štvrťstoročie po Srebrenici: Mladí utekajú, aj keď už nie pred vojnou Čítajte Bol to jeden z tých jasných dní, ktorých v Sarajeve počas zimy pre silné znečistenie nie je veľa.
V pozadí rušnej časti mesta sa týčili zasnežené hory. Niekedy sa mi s týmto obrazom pripomenie aj vôňa silného čierneho čaju, ktorého para stúpala z našich hrnčekov.
Mustafa s nami väčšinou o vojne nehovoril, no vtedy urobil výnimku. Viac než 1400 dní obliehania mesta prežil ako tínedžer. Hovoril nám, ako im neustále presúvali vyučovanie zo suterénu jednej mestskej budovy do druhej.
Keď vidíš kopec, vidia teba
Dočasne ich presunuli do podzemia budovy ozbrojených síl, vzdialenej polhodinu chôdze od jeho štvrte. Práve tam ich zastihlo silné bombardovanie mesta a domov ich rozviezli transportéry mierových síl OSN.
S rukou namierenou na vzdialené kopce povedal: „Niekedy sme do školy ani nešli, cesta bola príliš dlhá a nebezpečná. Ak si videl kopec, ostreľovač videl teba.“ Na kopce tu vidno prakticky odvšadiaľ.
Vojna sa skončila pred 25 rokmi podpisom mierovej zmluvy v Paríži, ktorú vyrokovali v americkom Daytone. Jej dôsledky však cítiť dodnes – rozdelenie krajiny podľa etnického princípu, komplikovaná ústava s tromi prezidentmi a skepsa, že krajina sa môže ešte za tejto generácie posunúť dopredu.
S Mustafom sme mávali súkromné hodiny bosniančiny. Neprešiel deň, aby do dverí nevstúpil s obrovským úsmevom a svojim: „Čao, čao, kako ste danas?“.
