Košikár z Martinovej pletie európske koše

príbehNa dvore Štefana Esküdta v Martinovej stojí velikánsky kôš. Takmer všetci vodiči sa pri ňom pristavia. Kôš je vysoký 325 centimetrov, bolo naň použitých vyše tisíc metrov prútia a na jeho dno sa dá pozrieť iba z rebríka. Jeho autor, 67-ročný pán, vyrábal prvé veci z prútia už v detstve.

"Rodičia mali sedem hektárov poľa a maštaľ plnú dobytka, v gazdovstve sa koše vždy zišli," začína Esküdt svoje rozprávanie. "Dávali sme do nich polámanú kukuricu, seno pre dobytok či pozberané orechy. Nebola o ne núdza, vo vrábeľskom regióne bolo totiž dosť majstrov košikárov."

Lenže potom prišli päťdesiate roky a združstevňovanie. Hospodárstvo im zobrali. "Keď som raz prišiel zo školy domov, násilím viedli zo stajne naše kravy, teľatá, jalovice i kone. Doma sme zrazu nemali vlastné mlieko, museli sme ho kupovať. Otec išiel zarábať do Priemstavu. V Prievidzi pomáhal stavať banícke domy."

Štefan už nemal dôvod robiť košíky, zaškolil sa za obrábača kovov. Desaťročia pracoval vo vrábeľskej Tesle pri sústruhu a fréze. Volali ho aj do družstva, no z trucu im povedal - nie. K pleteniu košov sa vrátil až po rokoch.

"Som samouk," priznáva. Grify mu už nemal kto poradiť. Starí majstri vymreli. Postup odpozeral z ich výrobkov, ktoré si starostlivo odkladal v komore.

Vyučil sa rýchlo. Pletie koše na seno, pre domáce zvieratá a úrodu. No robiť košíky mu bolo zrazu primálo. Po desiatkach malých košov ho zlákali veľké.

Prvý nadrozmerný kôš - 175-centimetrový - obdivujú návštevníci nitrianskeho poľnohospodárskeho múzea. Druhý, ešte väčší, vyrobil pri príležitosti nášho vstupu do Európskej únie. Kôš meria 225 centimetrov. Ďalší, trojmetrový, je za hranicami v rakúskom múzeu.

K prvému výročiu únie chcel prekonať svoj rekord o desať centimetrov, no meter zobral do rúk neskoro. Kôš, ktorý vyrobil na lešení, mal 325 centimetrov. "Prsty ma z práce poriadne boleli," priznáva.

A prečo výrobky z prútia venuje Európskej únii? "Myšlienka zjednotenej Európy sa mi páči. S holubami cestujem často na výstavy a hranice mi pripadajú zbytočné." Tento známy košikár je totiž aj známym chovateľom holubov - v holubníku má dvadsať plemien.

Prekvapený je len z francúzskeho a holandského "nie" európskej ústave. Zatiaľ nevie, kde jeho posledný európsky kôš skončí. Isté je, že na dvore byť stále nemôže.

Dážď ničí vŕbové prútie. A keď ho vietor zhodí, zodvihnúť ho vedia iba dvaja chlapi.