Autor vedie oddelenie zahraničného spravodajstva denníka Hospodářské noviny.
Spoločným snažením sa nám už čoskoro podarí Meklenbursko-Predpomoransko, Sasko-Anhaltsko, Brandenbursko, Sasko a Durínsko zmeniť v rozkvitajúce spolkové krajiny, v ktorých stojí zato žiť a pracovať, sľuboval kancelár Helmut Kohl obyvateľom bývalej Nemeckej demokratickej republiky (NDR) pred tridsiatimi rokmi.
Výrok vošiel do dejín. Len niekoľko týždňov po tom, 3. októbra 1990, sa oba nemecké štáty - Spolková republika Nemecko a NDR - spojili znova v jeden celok. Aká je však súčasná realita?
Ako zrastá Nemecko, ktoré bolo 41 rokov rozdelené Čítajte "Kto teraz kvitnúce krajiny nevidí, je buď slepý, hlúpy, alebo zlomyseľný," uviedol tento rok v auguste pre stanicu ZDF osemdesiatročný Lothar de Maizière. Po páde Berlínskeho múru v novembri 1989 a voľbách v marci 1990 sa práve on stal ministerským predsedom NDR. Bol prvým slobodne vybraným - a zároveň posledným.
Cieľom bolo zjednotenie
Šéf východonemeckej Kresťanskodemokratickej únie (CDU) a dovtedy vicepremiér v koaličnej vláde reformného komunistu Hansa Modrowa - posledného komunistického šéfa vlády NDR - sa pri vstupe do vysokej politiky zaviazal dosiahnuť nemecké znovuzjednotenie.
Už v máji 1990 podpísal s kancelárom Kohlom zmluvu o menovej, hospodárskej a sociálnej únii, teda o hospodárskom spojení oboch štátov vrátane výmeny východných mariek za západné.
"V roku 1990 som sa domnieval, že výstavba infraštruktúry potrvá výrazne dlhšie a k medziľudskému zjednoteniu príde samo od seba. Bolo to presne naopak," usudzuje de Maizière.
Ako napríklad ukázal aktuálny prieskum berlínskeho inštitútu Pollytix pre Bertelsmanovu nadáciu. 59 percent východných Nemcov zastáva názor, že sa s nimi zaobchádza ako s druhoradými občanmi.
U obyvateľov z východu zároveň stále prevažuje pocit, že mnoho vecí, ktoré v NDR dobre fungovali, počas zjednocovania zaniklo (84 percent opýtaných). Podobné povzdychy sú príznačné aj pre ďalšie postkomunistické krajiny.
