Sľub učiteľovi

Mám jednu súkromnú galériu. Ide o portréty ľudí, ktorí ovplyvnili môj život. Patria tam moji rodičia a starká, patria tam moje deti, patrí tam zopár mojich priateľov. Ale patrí tam aj jeden učiteľ.

Mali sme dvanásť rokov a na každý predmet zrazu iného učiteľa. Druhý stupeň bol pre nás šokom. Na matematiku sa tešilo len niekoľko najšikovnejších, dejepis nás prenasledoval aj v snoch.

Výnimkou a nádherným zážitkom boli len hodiny prírodopisu. Po prvej hodine bola do učiteľa zaľúbená celá trieda a jeho predmet sa stal najobľúbenejším pre každého z nás.

Možno to bolo jeho pokojným a láskavým hlasom, možno to bolo jeho úsmevom. A možno to bolo jeho pútavým vysvetľovaním a krásne vypracovanými poznámkami, ktoré nás čakali na tabuli pred každou hodinou.

Iba raz sa stalo, že bola tabuľa prázdna. Bolo to nezvyčajné, všetci sme s napätím čakali, čo sa budeme v ten deň vlastne učiť. Po chvíli zobral učiteľ do ruky kriedu a povedal: "Otvorte si zošity a napíšte na novú stranu tento text: NIKDY NEBUDEM FAJČIŤ! A podpíšte sa."

Jeho láskavý hlas mal príchuť slávnostnosti a písmená, ktoré napísal na tabuľu, boli ešte krajšie ako inokedy. Alebo sa nám to všetkým len zdalo?

Pred pár rokmi som našla v schránke pozvánku na stretnutie spolužiakov zo základnej školy. Po dvadsiatich rokoch! Bolo to jedno z najočarujúcejších posedení, aké som zažila.

Po dvadsiatich rokoch sa stretli dospelí, ktorí sa rozlúčili vlastne ako deti. Všetci sme sa zmenili na nepoznanie a predsa stačilo povedať dve zázračné slová - Pamätáte sa? - a z dospelých lekárov, inžinierov, učiteľov a podnikateľov sa ako zázračným prútikom stala banda školákov.

Rozprávaniu a smiechu nebolo konca. Možno sme boli aj trochu hluční, ale inak to ani nešlo. Po chvíli k nám pristúpil čašník a spýtal sa: "Budete si priať nejaké cigarety?"

Pri našom stole zostalo ticho. Začali sme sa s prekvapením pozerať jeden na druhého a odrazu sme si uvedomili čosi, čo dovtedy nik nepostrehol. Nikto z nás nefajčil. A bolo nás tam skoro tridsať.

"Fajčíš?" spýtala som sa úplne zbytočne svojej bývalej spolužiačky po pravici. "Nie," odpovedala. "Ani ja, ani ja..." pridávali sa ostatní spolužiaci. Ani ja, uvedomila som si s úžasom.

"Pamätáte sa na nášho prírodopisára? A na sľub, ktorý nám dal vtedy podpísať?" spýtal sa dojato jeden zo spolužiakov.

Všetci sme sa pamätali.