Gabriela Mistríková a jej trofeje.
FOTO SME - JÁN KROŠLÁK
Výborná plavkyňa Gabika Mistríková, ktorá sa narodila s Downovou chorobou, bude mať na budúci rok tridsať. Túži po veľkej oslave, na ktorú má už teraz pripravený program a s predstihom zostavuje zoznam hostí.
Nebudú medzi nimi chýbať kamarátky zo stacionára Nový život, ktorý v Kremnici zriadilo Združenie na pomoc mentálne postihnutých. Tam Gabika mieri každé ráno a našla tu časť svojho života.
Súčasťou stacionára je aj posilňovňa, kde usilovne trénuje. Najbližšia špeciálna olympiáda sa koná už na budúci rok. Plavkyňa sa netají tým, že by si z nej opäť chcela priniesť medailu.
Jej doterajšie trofeje z majstrovstiev a olympiád sú úhľadne poukladané na nástenkách v izbe. Najviac si váži bronz, ktorý si preniesla z olympiády v americkej Severnej Karolíne. Získala ho v disciplíne 50 metrov prsia.
Prečo teda chodí do posilňovne, keď je plavkyňa? Posilňovňa jej musí momentálne nahradiť bazén - najbližšia krytá plaváreň je až v Žiari nad Hronom a stacionár nemá dostatok peňazí, aby tam špeciálni športovci mohli dochádzať pravidelne.
"Voda mi veľmi chýba, už sa neviem dočkať keď budeme trénovať v bazénoch," hovorí Gabika. Zlepšiť by sa to malo aspoň počas leta, keď v Kremnici otvoria termálne kúpalisko.
"Vo vode som ako doma od malička. Moja mama Anna hovorí, že v minulom živote som bola asi žubrienka."
Pláva od siedmich rokov a nikdy sa vody nebála. "V trinástich už išla na prvé preteky a odvtedy nosí domov medaily," dodáva aj mama, ktorá je zároveň šéfkou stacionára aj trénerkou plavcov.
Je známe, že u detí s Downovou chorobou sa dá správnou výchovou dosiahnuť veľmi veľa. V prípade Gabiky sa to potvrdilo naplno. Sústredená snaha celej rodiny prináša ovocie.
Pýši sa úhľadným krasopisom s minimom gramatických chýb a peknými myšlienkami. Píše básne a osobné spovede. Mama hovorí, že práve tie spovede sú pre ňu dôležité. "Často v nich nájdem ukryté aj pocity, ktoré nedokáže vyjadriť slovami."
O to viac ju zamrzí, ak sa nájdu ľudia, ktorí sa na Gabikine úspechy pozerajú s dešpektom. "Verte mi, aj to sa mi stalo. Známi ľudia sa ma pýtali, či mi tá námaha stojí za to. No stojí!"
Do USA odišla Gabika s výpravou po prvý raz bez rodičov a všetci sa doma báli "Nechcela som veriť, keď som počula, že nám prinesie domov bronz. Rozplakalo ma to," priznáva matka. A dcéra dodáva: "Ak ostanem bez medaily, bývam z toho smutná."
Gabika Mistríková však býva smutná málokedy, zvyčajne vyhráva. Aj v živote.
Dievča z Downovým syndrómom je výbornou plavkyňou. Cez zimu cvičí v stacionári .
