MINSK. Úradujúci bieloruský prezident Alexandr Lukašenko zvíťazil v nedeľňajších prezidentských voľbách so ziskom 80,2 percenta hlasov.
Informovala o tom v pondelok tlačová agentúra AFP s odvolaním sa na miestne štátne médiá.
Lukašenko si tak zabezpečil už šiesty mandát vo funkcii hlavy štátu.
Zmanipulované voľby, tvrdia oponenti
Ústredná volebná komisia na základe predbežného sčítania hlasov oznámila, že Lukašenkova hlavná rivalka Svitlana Cichanovská dostala podporu 9,9 percenta voličov, uviedla bieloruská tlačová agentúra Belta.
Ďalší traja kandidáti získali menej než dve percentá hlasov.
V Bielorusku po voľbách zatýkali novinárov aj volebných pozorovateľov Čítajte Lukašenkovi oponenti tvrdia, že voľby boli zmanipulované.
Počas volieb a následných protestov, ktoré vypukli po oznámení tzv. exit-pollov, polícia zadržala vyše 100 osôb. Väčšina zo zadržaných sú volební pozorovatelia alebo novinári.
Podľa tlačovej agentúry TASS došlo v hlavnom meste Minsk aj k zabitiu jedného človeka, ťažké zranenia utrpeli tri osoby, uviedla ľudskoprávna organizácia Viasna.
AFP: Ani tieto voľby zmenu neprinesú
Lukašenko, keď vhodil v nedeľu svoj hlasovací lístok do urny, vyhlásil, že nechce stratiť kontrolu nad krajinou a neželá si ani chaos v nej.
Vyslaním policajných jednotiek do ulíc bieloruských miest po skončení hlasovania dal Lukašenko podľa AFP najavo, že opozícii nedovolí spochybniť svoju moc. V tomto kontexte sa mnohí politológovia obávajú zintenzívnenia represií voči opozícii a Lukašenkovým odporcom.
V Bielorusku sa slobodné voľby nekonali od roku 1995.
Demonštrácie zvolávané opozíciou boli doteraz vždy potlačené alebo rozohnané. Zdá sa, že zmenu pomerov v Bielorusku neprinesú ani tieto prezidentské voľby, konštatovala AFP.
Alexandr Lukašenko (profil)
Alexandr Lukašenko je najdlhšie vládnucim prezidentom Európy. Úradu sa ujal po prvý raz 20. júla 1994. Postupne sústredil do svojich rúk všetku moc a v krajine vybudoval autokratický režim.
Väčšina svetových politikov ho označuje za posledného európskeho diktátora, ktorý vytvoril na starom kontinente komunistický skanzen. Prvá a dosiaľ jediná hlava Bieloruska, ktorá získala prezidentský mandát po šiesty raz, vládne v krajine tvrdou rukou už 26 rokov.
Dlhé roky sa uvádzal - a mnohé zdroje aj uvádzajú - pri narodení Alexandra Grigorieviča Lukašenka dátum 30. august 1954. V septembri 2010 však samotný prezident vyhlásil, že dátum jeho narodenia je totožný s dňom narodenia jeho syna Nikolaja - 31. august. V administrácii prezidenta neskôr objasnili, že rôznosť dátumov vznikla zmätkom pri vydávaní dokladu o narodení. Dátum 31. august 1954 uvádza aj oficiálna stránka bieloruského prezidenta.
Alexandra Lukašenka vychovávala matka, ktorá pracovala ako dojička. Vyrastal bez otca, a aj preto si zobral priezvisko matky.
V roku 1975 absolvoval Štátny pedagogický inštitút v meste Mogiľov (v bieloruštine Mahiľov) a v roku 1985 Bieloruskú poľnohospodársku akadémiu. Medzitým pôsobil v rokoch 1975-77 ako politický pracovník v Západnom pohraničnom okruhu.
Po absolvovaní vysokých škôl, služby v armáde a vstupe do Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (KSSZ) v roku 1979 sa stal riaditeľom kolchozu na východe krajiny. Už od svojich 20 rokov pôsobil v Komsomole, mládežníckej organizácii KSSZ. V roku 1990 bol zvolený za poslanca bieloruského parlamentu.
V auguste 1991 ostro odsúdil pokus o štátny prevrat v Sovietskom zväze a v decembri toho istého roku nehlasoval v bieloruskom parlamente za ratifikáciu Bielovežských dohôd znamenajúcich rozpad Sovietskeho zväzu. Ešte predtým, 25. augusta 1991, opustil počas hlasovania o vyhlásení nezávislosti Bieloruska rokovaciu sálu parlamentu.
Víťazstvom v druhom kole prezidentských volieb, ktoré sa konalo 10. júla 1994 bol po prvý raz zvolený za prezidenta Bieloruska - získal 80,34 percenta hlasov voličov. Alexandr Lukašenko tento post opätovne obhájil aj vo voľbách v roku 2001, 2006, 2010 a 2015. Od začiatku pôsobenia v úrade sa usiloval o upevňovanie politických a ekonomických vzťahov s Ruskom, hoci v poslednom období nie sú vzťahy medzi Minskom a Moskvou ideálne.
Za zmanipulovanie prezidentských volieb v roku 2006 uvalili USA a Európska únia na Lukašenkov režim rôzne sankcie. O dva roky neskôr EÚ sankcie pozastavila, pretože sa zdalo, že situácia na poli ľudských práv a zahraničnej politiky sa zlepšuje. V apríli 2009 navštívil Alexandr Lukašenko Taliansko, čo bola jeho prvá návšteva západnej Európy od roku 1996.
V roku 2010 opäť vyhral voľby, ktoré vyhnali do ulíc tisíce ľudí. Rovnako i po voľbách v roku 2015 vyšli do ulíc demonštranti.
Aj dianie pred tohtoročnými voľbami sprevádzal celý rad škandálov - nezaregistrovanie opozičných kandidátov, protesty, zatýkanie ľudí, vyhosťovanie nepohodlných novinárov, ktorí chceli pokrývať voľby či neúčasť medzinárodných pozorovateľov z OBSE a Rady Európy na monitorovaní prezidentských volieb.
Alexandr Lukašenko, ktorý rád lyžuje a hrá hokej, má troch synov - Viktora, Dmitrija a nemanželského Nikolaja, ten od detstva často sprevádza otca na oficiálnych podujatiach. Syn Viktor pôsobí ako pomocník bieloruského prezidenta pre národnú bezpečnosť a Dmitrij je predsedom Ústrednej rady bieloruského združenia Prezidentský športový klub.
