MINSK, PRAHA. Dňa 10. júla 1994 bolo vo volebnom štábe mladého politika Alexandra Lukašenka veselo.
Bývalý predseda poľnohospodárskeho podniku práve na hlavu porazil vtedajšieho premiéra Vjačeslava Kebiča a so ziskom 80,1 percenta hlasov voličov stal sa bieloruským prezidentom.
Bolo to víťazstvo mladých vlčiakov, ako sa hovorilo tým, ktorí sa stavali proti bývalým sovietskym funkcionárom.
Nikto z oslavujúcich však pravdepodobne netušil, že sa práve konali nateraz posledné slobodné voľby v Bielorusku a zdatný populista Lukašenko bude krajine pevnou rukou vládnuť nasledujúcich 26 rokov.
Žena z domácnosti vyzve diktátora Lukašenka. Má vyššiu podporu, vyhrať nemôže Čítajte Takmer nikto nepochybuje, že urastený líder s fúzikmi vyhrá v prezidentských voľbách aj túto nedeľu.
Prinajmenšom na papieri, v Bielorusku sú voľby už dávno pod kontrolou štátneho aparátu, ktorý vyhlási výsledok, aký chce prezident.
Pozorovatelia však napriek tomu varujú, že pre zhoršujúcu sa ekonomickú situáciu, nezvládnutú reakciu na pandémiu koronavírusu a psychologickú únavu z dlhej vlády jedného muža môže byť nadchádzajúce funkčné obdobie pre Lukašenka posledným.
Späť do Sovietskeho zväzu
V roku 1991 sa Sovietsky zväz rozpadol a Bielorusko sa stalo jednou z jeho nástupníckych republík. Nová ústava nezávislého štátu vytvorila v roku 1994 funkciu prezidenta, ktorú sovietske zriadenie zaviedlo až tesne pred vlastným rozpadom.
Lukašenko vstúpil do volebného súboja ako zástanca integrácie s Ruskom, ktorú videl ako jedinú možnosť pre Bielorusko. Rozpad Sovietskeho zväzu označil rovnako ako terajší ruský prezident Vladimír Putin za geopolitickú katastrofu.
V očiach väčšiny Bielorusov znamenal Lukašenko návrat k blahobytu sovietskych čias. Republika bola vtedy „montážna halou“ obrovskej krajiny, Bielorusi vyrábali spotrebnú elektroniku, nákladné automobily, výraznú úlohu hral zbrojný priemysel.
