Odmietam žiť podľa predstáv iných, podľa zažitých stereotypov.
Bránim sa celé dni robiť v záhrade len preto, že ju mám a že sa to robí (a preto, že si to myslí moja svokra). Moja predstava o záhrade je romantická. Je tam krásna zelená tráva, niekoľko stromov, možno niekoľko kríkov, lavičky. Možno sa časom prepracujem v "homo zahradkarcus" - ale len vtedy, keď to tak budem cítiť!
Na vysokej škole som začala študovať až ako 27-ročná, lebo som to tak cítila. Vydávala som sa ako 30-ročná, lebo som to tak cítila. Aj do ďalšieho tehotenstva sa pustím len vtedy, keď to tak budem cítiť. A o adopciu sa pokúsim! Preto, lebo to budeme tak cítiť ja a môj manžel.
Prečo rodičia, svokrovci, ujovia, tety, kamaráti, spolužiaci, a tak ďalej, každý môj odpor pociťujú ako narúšanie ich teritória, zoslabenie ich autority? Keď náhodou chcem žiť inak, riskujem, že sa stanem (minimálne na istý čas) ich nepriateľom.
Ľudí si predsa môžeme vážiť, vzhliadať k nim a milovať ich, aj keď nežijeme podľa nimi určených pravidiel.
Obdivujem svoju svokru za to, čo v živote dokázala a ako sa o svoju rodinu stará. Ale ja domácnosť a záhradu nebudem viesť tak, ako to robí ona, prípadne suseda. Na to som príliš dospelá. (A som veľký rebel.)
Som presvedčená, že z dediny odídem len v najhoršom prípade - ak ma odtiaľ vyštvú jej obyvatelia. Tuším, že skôr ako oni ma však odtiaľto vyštve moja svokra.
heckova.blog.sme.sk
