ILUSTRAČNÉ FOTO - SME
Koľkokrát som si čítala články o týraných ženách - ako mlčky znášali bitku a nadávky, psychický teror! Vždy som si hovorila: prečo? Prečo to znášajú? Ako to znášať môžu? Ja by som to len tak nenechala. Nechať sa terorizovať od nejakého kreténa. NIKDY.
A potom som sa dostala priamo do centra diania.
Poznám jednu z nich, z týraných žien. Vôbec sa nebránila, nespravila vôbec nič. Bola paralyzovaná a vystrašená. Cítila sa sama, opustená.
Bolí ju to a až teraz, po dosť dlhom čase, sa zverila jedinému človeku - mne. Dodnes nechápe svoj skrat, svoje správanie, ktoré bolo skôr reflexívne ako premyslené. Modriny sa zahoja, ale bolesť z duše nikto nevymaže.
Prečo sa nebránila, prečo sa nikomu nezverila, prečo nekonala?
Najprv bola v šoku. A potom? Potom nevedela, kam sa má obrátiť, čo si má počať. A čo by si pomysleli ľudia, priatelia a rodina. A veril by jej vôbec niekto?
Nevolala políciu (hoci mala), lebo sa bála a hanbila sa. A hanbí sa aj teraz. Nikomu zo svojich blízkych sa o svojej skúsenosti nezverila - vraj, ako by sa im pozrela do očí a čo by si o nej mysleli. Stále má zlé sny a vie, že sa ich tak ľahko nezbaví.
Koľko je žien, čo sa nikomu nezveria, čo potichu trpeli a trpia? Koľko je žien, čo sa mylne hanbia za svoj údel? Koľko tyranov behá po slobode vďaka nám? Mali by sme im pomôcť. Nebáť sa - a už vôbec nie sa hanbiť.
Všímajte si náznaky vo svojom okolí a majte oči otvorené. Môžete zachrániť zranenú dušu. Ja mám doteraz zlé svedomie, že som si nič nevšimla a nepomohla som. Všetko mohlo dopadnúť úplne inak. Teraz je moja priateľka utrápená a on je čistý ako ľalia.
A môže to skúsiť niekde inde.
sedlackova.blog.sme.sk
