Pred niekoľkými rokmi som sa vďaka mojej (a manželovej) dobrodružnej povahe dostala až do Švajčiarska. Sadli sme do auta (deti sme strčili mojej mame), nabalili sme si potraviny na päť dní a vyrazili sme.
Najprv nás očaril Mozartov Salzburg, potom trhovisko Viktalienmarkt v centre Mníchova a nakoniec mestečká pri Bodenskom jazere. Bavoráci sú nám odvtedy sympatickí, pretože boli ochotní komunikovať po nemecko-anglicko-rusko-maďarsky.
Na Švajčiarov však nemali.
Švajčiarsko nás očarilo svojimi nenormálne zelenými lúkami, ktoré akoby denne niekto kosil a polieval.
Pochopila som, prečo. Celý deň svietilo slnko a večer sa obloha zatiahla. "No, a máme po peknom počasí," hovorila som si, pretože som vyrástla na Slovensku. Keď sa na našej Podunajskej nížine zatiahne obloha, trvá niekoľko dní, kým prestane pršať. Lenže pod Alpami to nie je ako pod Tatrami. Tam v noci prší a cez deň svieti slnko, v noci prší a cez deň svieti slnko a tak stále dokola.
"Preto tu majú takú peknú trávičku, muškátiky v oknách a upravené námestíčka!" buchla som si po čele prvé ráno, keď som sa zobudila do prekrásneho slnečného dňa po daždivej noci.
A preto majú Švajčiari toľko času na úsmevy a nezapájajú sa do vojen. Pán Boh ich požehnal dostatkom vlahy aj slnka, a tak sa môžu venovať všeličomu inému a zrejme aj užitočnejšiemu.
Nie tak, ako my Slováci. Robíme v záhradách ako otroci a horko-ťažko z nich niečo vydolujeme. Potom sme jedovatí, lebo na nič nemáme čas.
To Švajčiari sú úplne iní. Sú spokojní s tým, čo majú, sú slušní a úctiví a vážia si prácu druhého.
Nevedela som sa vynadívať na strapce hrozna, ktoré som mohla dočiahnuť rukou takmer z auta, pretože tam, vo Švajčiarsku, všade chýbalo oplotenie.
Obdivovala som stánky pri malých farmách, kde predávali kytice slnečníc. S otvorenými ústami som zízala na autá, ktoré zastavujú, z nich vystupujú ženy a kupujú si slnečnice. A to ma nešokovali autá ani ženy. Šokovalo ma to, že si ľudia kupovali slnečnice, kým na jednej i druhej strane cesty boli dlhé lány tých kvetov. Stačilo len zastaviť o päťdesiat metrov ďalej - a natrhať si.
Dnes sa cítim ako vo Švajčiarsku.
Včera napršalo a dnes je krásne modrá obloha. Nemusím polievať papriku, cibuľu ani trávnik. Naša škodovka stále stojí zaparkovaná pred naším domom a o ôsmej mali v obchode nielen čerstvý chlieb, rožky a mlieko, ale aj banány, pomaranče, niekoľko druhov jogurtov a čokolád. Na rannej omši žmolilo v rukách ruženec zopár babiek a za kostolom kosili trávu miestni nezamestnaní. Decká s farebnými ruksakmi na pleciach ledva prebehli cez hlavnú cestu, ktorá bola samý kamión, mercedes a pick-up.
Hovorím si, veď sme ako vo Švajčiarsku.
Len tá suseda keby pri sypaní zrna sliepkam toľko nenadávala a predavačka ráno v obchode nestrúhala kyslú tvár s tým, že ju zdržujem. Nevšimla som si, kde je uložená krupica. (Ale to sa určite stáva aj Švajčiarom.)
culakova.blog.sme.sk
