BRATISLAVA. V novembri 1962 si Charles de Gaulle do svojho letného prezidentského sídla pozval britského premiéra Harolda Macmillana. Ten veľmi túžil po tom, aby Paríž prestal blokovať britský vstup do Európskeho hospodárskeho spoločenstva, predchodcu súčasnej Európskej únie.
De Gaulle pre hosťa prichystal poľovačku, aj keď sám nestrieľal, no zato dával premiérovi veľmi nahlas najavo, keď netrafil, píše web France 24.
Neuhol mu ani fakticky, odkázal mu, že Británii by členstvo v európskom obchodnom priestore nesvedčalo, lebo by musela obmedziť svoje výnimočné vzťahy so Spojenými štátmi.
V jednej chvíli De Gaulle svojho hosťa dokonca rozplakal. "Tento úbohý muž, ktorému som nemal čo ponúknuť, vyzeral taký smutný, taký dobitý," spomínal neskôr De Gaulle pred členmi svojej vlády. "Chcel som ho objať okolo pliec a povedať, ako Edith Piaf vo svojej piesni, ne pleurez pas, milord." (Už neplačte, milord)
Morský národ sa do Európy nehodí
Rozhodnutie vetovať britský vstup definitívne potvrdil v januári ďalšieho roka. Jeho argumenty dodnes mnohí považujú za dôkaz, že francúzsky hrdina z protinacistického odboja vopred predpovedal, že aj keby Briti do Únie vstúpili, skôr či neskôr odídu.
Británia by si podľa neho začala presadzovať vlastné obchodné pravidlá, lebo je vďaka svojmu ostrovnému charakteru politicko-ekonomicky príliš odlišná od kontinentálnej Európy.
"Veľká Británia je morským národom, je naviazaná na obchodnú výmenu, na svoje trhy, na veľmi rôznych obchodných partnerov, ktorí sú z veľkých vzdialeností," argumentoval veľmi podobne, ako aj o štyri roky neskôr, keď britský vstup vetoval znovu.
Macmillan tak so svojou misiou neuspel. "Francúzi vás vždy podrazia," napísal si neskôr do denníka.
Thatcherová: Nie, nie, nie
Briti nakoniec do európskych štruktúr vstúpili po de Gaullovej smrti v roku 1973. Krajina aj samotná Európska únia sa veľmi zmenili, no pomaly sa napĺňajú slová francúzskeho prezidenta.
