NEW YORK, BRATISLAVA. V koncentračnom tábore Osvienčim našlo smrť 1,1 milióna ľudí. Oni dvaja však patrili k tým, ktorí prežili.
Slovenku Helenu Spitzerovú zachránilo technické vzdelanie, bola nadanou grafičkou. Do Osvienčimu sa dostala v marci 1942 spolu s ďalšími dvomi tisíckami nevydatých židovských žien.
Ale ste si zakopali do hrobov. Ani smrť im nedoprajete (píše Michal Havran) Čítajte David Wisnia bol mladý poľský žid.
Keď sa prvýkrát stretli, David si uvedomil, že Helena, ktorú prezývali Zippi, nie je obyčajná väzenkyňa.
Bola čistá, upravená, mala na sebe kabát a voňala. Na Heleninu žiadosť ich zoznámil spoluväzeň, poznamenáva v reportáži denník New York Times.
Už to, že sa k Davidovi dostala, bolo nezvyčajné, pretože v nacistických koncentrákoch boli mužské baraky od ženských striktne oddelené.
Skôr, ako to David postrehol, ostatní spoluväzni sa vzdialili a oni dvaja zostali sami. Až neskôr si uvedomil, že to nebola náhoda. S Helenou sa stali milencami v tábore smrti. Schádzali sa niekoľko mesiacov.
Na poslednom stretnutí sa dohodli, že keď sa vojna skončí, zídu sa v komunitnom centre vo Varšave. Sľúbili si to.
Hoci vďaka privilegovaným pozíciám v tábore a súhre náhod obaja prežili, nestretli sa po vojne vo Varšave, ale až o 72 rokov neskôr v New Yorku.
Loading
...Naučila ma všetko
Keď sa spoznali, ona mala 25 rokov, on 17. Stretávali sa tajne. Helena spoluväzňom platila jedlom, aby vždy polhodinu či hodinu striehli, či sa neblíži nejaký esesák.
„Nevedel som, čo, kedy, kde,“ spomínal oveľa neskôr David Wisnia. „Naučila ma všetko.“
