Za hendikepovanú sa nepovažuje, má silu a vôľu žiť 25 hodín denne

Je to mladá ambiciózna usmievavá vytrvalá a sympatická žena. Pri prvom pohľade na ňu jej nič nechýba. Pri druhom raze si človek všimne len jej ruky. Chýbajú im dlane.

Margita Prokeinová mala v šestnástich úraz. Viac o tom nechce hovoriť. Sama vie, že aj s hendikepom dokázala viac ako ľudia, ktorí sú pri pohľade zvonku takzvane bez problému.

Narodila sa pred 33 rokmi v Handlovej, no od štyroch rokov býva v Bratislave. Rodičia a aj bratia si na jej náhle postihnutie rýchlo zvykli.

"Brali to tak, ako to je. Prežila som pekné a normálne detstvo. Mám dvoch starších bratov, spolu sme sa hrávali. Otec bol baník, tvrdá nátura. Nebála som sa ho, ale mala som pred ním rešpekt. Mama nepracovala."

Ju samotnú v detstve zaujímala najmä medicína. Študovať ju nemohla. Preto si našla cestu k právu - už keď mala pätnásť. "V televízii som pozerala prenosy so súdnej siene. Fascinovali ma výpovede obžalovaných o tom, čo ich motivovalo. Už vtedy som tušila, že chcem študovať trestné právo."

To dnes aj robí. Je asistentkou trestného práva na Univerzite Komenského v Bratislave. Sama priznáva, že je primerane prísna.

"Na jednej strane chcem študentov veľa naučiť, na strane druhej si chcem získať aj ich rešpekt. Mám 33 rokov a medzi niektorými študentmi a mnou nie je veľký vekový rozdiel. Keby som bola stále benevolentná, nič by sa nenaučili a nerešpektovali by ma."

Okrem učenia športuje. To ju tiež lákalo odmalička. Otec ju naučil plávať a keď mala deväť rokov, vzala si ju pod patronát trénerka Daniela Šípošová. Po roku 1989 prišli prvé súťaže doma aj v zahraničí. Na nich si porovnávala sily so svetovou špičkou.

"Je tam silná konkurencia. Človek musí stále na sebe pracovať, aby mohol dosahovať dobré výsledky. Nie je ľahké sa prebojovať do elity, pretože treba splniť určité limity. To je cesta, ktorá vedie na paralympijské hry."

Margita sa vďaka svojim výkonom udržiava medzi prvými piatimi najlepšími plavcami vo svetovej špičke. Trénuje sedemkrát do týždňa. Niektoré dni aj dvakrát denne. Popritom má aj "suchý" tréning, ktorý spočíva hlavne v cvičení v posilňovni.

"Človek musí byť stále v kontakte s vodou, aby nevyšiel z cviku. Ráno začínam tréningom už o šiestej hodine. Potom idem do práce. Po škole sa venujem aj angličtine alebo opäť tréningom."

Zároveň bicykluje, korčuľuje, lyžuje, hrá stolný tenis. Chodí do divadla, do kina, počúva modernú hudbu. A najradšej zo všetkého cestuje - jej najväčším snom je vidieť Mexiko: "Je to miesto, kde žijú temperamentní ľudia a páči sa mi ich životný štýl."

Ona sama by si niekedy želala, aby mal deň 25 hodín. "Počas dňa chcem stihnúť veľa vecí. Mám rada spontánnosť a nerada niečo plánujem. Tak vyzerá aj môj život. Mám rada zábavu. Nerozmýšľam nad tým, že by som si už chcela založiť rodinu. V tomto som ešte nevyzrela. Aj keď biologické hodiny už bijú."

Margita vie, že v živote sa dá napriek hendikepu dosiahnuť veľa. "Človek musí byť vytrvalý a musí chcieť. Potom prídu aj úspechy. Mňa posilňujú aj tie, ale aj prehry. Viem, aký je to pocit byť najlepšia. Viem však aj to, ako sa človek cíti, keď sa mu nedarí. Naberám silu, aby som mohla patriť k najlepším."

FOTO SME - MIROSLAVA

CIBULKOVÁ a ARCHÍV