Autorka pôsobí v Centre pre ruské, európske a eurázijské štúdiá
na Birminghamskej univerzite.
Keď v júni 2014 proruskí separatisti zostrelili nad luhanským letiskom lietadlo s ukrajinskými vojakmi, detský domov Jekateriny Doncovej sa otriasol v základoch. V prvých mesiacoch rozvíjajúcej sa ruskej hybridnej vojny zažili podobné veci viackrát.
Slováci pomáhali bez otázok. Reportáž z ukrajinskej nemocnice Čítajte Detský domov totiž ležal na okraji Luhanska kúsok od letiska, o ktoré sa viedli strategické boje. Pri týchto bojoch detský domov prichádzal o okná, pre bombardovanie sa opakovali výpadky elektriny, dodávok vody či telefónneho signálu.
Riaditeľka Jekaterina a jej 15-členný personál mali vtedy na starosti 69 detí vo veku od pár mesiacov do troch rokov, z ktorých osem bolo telesne postihnutých a imobilných. Deti potrebovali dokrmovať každé tri hodiny a bez vody a elektriny nemohli existovať.
To je len búrka
Domov bolo treba urgentne vysťahovať do bezpečia. Na územie pod kontrolou Ukrajiny. „Keď ostreľovali Luhansk, prikrývali sme deti vlastnými telami a hovorili sme im, že hrmí, že to je búrka,“ spomína Jekaterina na posledné mesiace v Luhansku.
Domov evakuovali na konci júla, keď bol Luhansk už pod absolútnou kontrolou separatistov. Tí priniesli miestnym teror, znárodňovanie majetku, zákaz nočného vychádzania a občas na chodníkoch pohodené mŕtvoly tých, ktorí ho ignorovali.
Za ukrajinskú vlajku vyvesenú v okne ľudia končili v pivniciach panelákov, kde ich separatisti väznili či mučili. Alebo horšie. V lete 2014 už ľudia z obsadeného Luhanska masovo utekali.
