MOSKVA/KÁBUL. Formálnym dôvodom na vstup obmedzeného kontingentu vojsk Sovietskeho zväzu (ZSSR) do Afganistanu sa stali žiadosti o pomoc vtedajšieho afganského vedenia.
Faktickým cieľom vstupu ZSSR do Afganistanu bolo predísť hrozbe vojenského zásahu do Afganistanu zo zahraničia. Pred 40 rokmi, 25. decembra 1979, sa začala intervencia ZSSR do Afganistanu.
Žiadali o pomoc
Korene vnútroafganskej krízy, ktoré vyústili do vstupu sovietskej armády do Afganistanu, siahajú do roku 1973, keď v Afganistane došlo k zvrhnutiu kráľa Muhammada Záhira. Moc prevzal Muhammad Dáúd, ktorý sa stal prezidentom.
V roku 1978 nastala tzv. "aprílová revolúcia" a moc uchopila Ľudovodemokratická strana Afganistanu (PDPA), ktorá vyhlásila Afganskú demokratickú republiku (ADR).
Afganistan začal budovať socializmus, ale jeho výstavba napredovala v maximálne napätej vnútornej situácii. Funkciu predsedu PDPA prevzal Núr Muhammad Tarakí.
Jeho reformy boli v krajine s tradične väčšinovým moslimským a vidieckym obyvateľstvom nepopulárne. Hlavným oponentom socialistickej vlády sa stali radikálni islamisti, ktorí jej vyhlásili svätú vojnu, džihád. Islamisti zorganizovali oddiely mudžahedínov.
Afganská moc nevedela vyriešiť domácu situáciu a obrátila sa s požiadavkou o pomoc na ZSSR. O nej rokovalo 19. marca 1979 v Kremli najvyššie vedenie ZSSR. Generálny tajomník Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (KSSZ) Leonid Iľjič Brežnev a ďalší členovia politbyra boli v tom čase proti ozbrojenému zásahu.
Vnútorná situácia v Afganistane bola napätá nielen s mudžahedínmi, ale aj v rámci vládnej strany. V septembri 1979 vodcu PDPA Tarakího dal zatknúť a zabiť Hafízulláh Amín. Ten sa stal predsedom strany a pokračoval v boji proti islamistom.
Podľa zistení ruskej rozviedky sa Amín pokúšal dohodnúť s Pakistanom a Čínou, čo ZSSR považoval za neprípustné.
Intervencia
Situácia sa pri hraniciach ZSSR zhoršovala a názor v Kremli sa zmenil. Politické byro Ústredného výboru KSSZ schválilo 12. decembra 1979 tajné nariadenie o vstupe vojsk ZSSR do Afganistanu.
Vstup obmedzeného kontingentu sovietskych vojsk do ADR sa začal 25. decembra 1979. Obmedzený kontingent sovietskych vojsk tým bol vtiahnutý do začínajúcej občianskej vojny v Afganistane a stal sa podľa agentúry RIA-Novosti jej aktívnym účastníkom.
V ozbrojenom konflikte bojovali proti sebe ozbrojené afganské provládne sily proti ozbrojenej opozícii (mudžahedíni), pričom bojovali o úplnú politickú kontrolu nad územím ADR. Ozbrojenú opozíciu podporovali vojenskí odborníci USA, niektorých členských štátov NATO z Európy a pakistanské špeciálne služby.
Výsadok sovietskeho kontingentu sa uskutočnil na letiskách v Kábule, Bagráme a Kandaháre. Zo ZSSR bola do ADR povolaná a dislokovaná 40. armáda s jednotkami zabezpečujúcimi logistiku, ďalšie jednotky vrátane štyroch plukov bojového letectva a troch vrtuľníkových plukov.
Oddiel sovietskych síl osobitného určenia 27. decembra 1979 obsadil prezidentský palác, Amín a jeho synovia boli zabití a novým prezidentom Afganistanu sa stal Babrak Karmal.
Straty ZSSR v afganskej vojne predstavovali 14.427 mŕtvych. Výbor štátnej bezpečnosti (KGB) stratil 576 ľudí, sovietske ministerstvo vnútra prišlo o 28 pracovníkov. Počas bojov utrpelo zranenia rôzneho stupňa 53.000 ľudí. Presné údaje o mŕtvych Afgancov vo vojne nie sú známe - zdroje uvádzajú, že mohlo ísť o milión až dva milióny ľudí. Približne 0,85-1,5 milióna ďalších sa stalo utečencami a odišlo do Pakistanu a Iránu.
V apríli 1988 vo Švajčiarsku zástupcovia Afganistanu a Pakistanu uzatvorili dohodu o urovnaní situácie o Afganistane. Sovietsky zväz bol povinný stiahnuť svoje jednotky z krajiny v priebehu desiatich mesiacov; USA a Pakistan mali prestať podporovať mudžahedínov.
Posledné jednotky sovietskej armády prešli cez most ponad rieku Amudarja 15. februára 1989. Na tankoch a obrnených vozidlách sedeli vojaci smerujúci domov; 40. armáde velil vtedy generálporučík Boris Gromov. Po prejazde mosta povedal: "Za mojím chrbtom niet ani jedného sovietskeho vojaka."
Vojna v Afganistane trvala od 25. decembra 1979 do 15. februára 1989.
