Rusko v informačných časoch pochopilo, že nemusí byť silné. Stačí, ak sa ho boja, hovorí pre SME rusko-britský publicista Peter Pomerantsev, ktorý skúma propagandu. Regulácia internetu je podľa neho nutná, no nebude mať podobu cenzúry, ale boja proti novodobej cenzúre.
V rozhovore, ktorý vznikol na pražskej konferencii Forum 2000, porovnáva populizmus v Európe, v Spojených štátoch a v Rusku. Vysvetľuje, či je ohrozením pre demokratické zriadenie a prečo by riešením mohla byť akási verejnoprávna obdoba facebooku.
Vaša najnovšia kniha sa volá Toto nie je propaganda. Je dnes už nutné dávať podobné upozornenie priamo do titulku?

Názov je parafrázou citátu zo slávneho obrazu Reného Magritta, ktorý nakreslil fajku a pod ňu napísal, že to nie je fajka. Hovorí tým o prepojení zobrazenia a zmyslu objektu. Aj my žijeme v časoch, keď sa slová a ich významy od seba vzďaľujú. Už samotný pojem propaganda je veľmi komplikovaný a každý ho chápe inak. Pre niekoho je to len šírenie informácií, pre iných je za tým vždy manipulácia. Preto v knihe tento pojem nepoužívam.
Je dnes informačná vojna jednoduchšia, pretože sa zlepšujú technologické podmienky, alebo ťažšia, lebo sa na to vlády viac sústreďujú?
Mení sa spôsob informačnej vojny. Cieľom už nie je potlačenie spravodajstva, to v dnešných informačných časoch ani nie je možné. Namiesto toho sa vytvára toľko informácií, že sú ľudia zmätení a nakoniec sa v nich utopia.
V Spojených štátoch sme videli, že propaganda pomohla v prezidentských voľbách Donaldovi Trumpovi. Hrozí aj v Európe, že by sa niektorý politik vďaka propagande dostal k moci?
Trumpova taktika – upriamovanie pozornosti na seba, škandalizácia a umelé vyvolávanie sporov – v skutočnosti do Ameriky prišla z Európy. Ako prví to cielene robili rakúski Slobodní. Pokračovali v tom ľudia ako holandský populista Geert Wilders alebo Nigel Farage, teraz je v tomto jednotkou Matteo Salvini v Taliansku.
Je rast populistov v Európe domácim fenoménom alebo je za tým práca ruskej propagandy?