SME
Pondelok, 30. november, 2020 | Meniny má Ondrej, AndrejKrížovkyKrížovky
NEŽNÁ REVOLÚCIA

Pesničkár Ivan Hoffman: Nohavica? Viac verím básnikovi než ŠtB

Hoffman bol jednou z ústredných postáv.

Ivan Hoffman. (Zdroj: SME - MARKO ERD)
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hovorí o sebe ako o introvertovi, no napriek tomu sa preslávil ako rebel, ktorý bez povolenia vystúpil na koncerte Joan Baezovej na Bratislavskej lýre. IVAN HOFFMAN sa potom stal aj jednou z ústredných postáv Nežnej revolúcie v Bratislave.

V rozhovore pre SME spomína na prelomové chvíle, ale aj na to, čo nasledovalo. Má pocit, že ideály sa vytratili a nechcené rovnostárstvo nahradil divoký kapitalizmus. S gitarou už desaťročia nevystupuje, žije v Česku, kde je známy ako novinár.

Stretli sme na moravskom vidieku pri Kroměříži. Keď sme sa dohadovali na rozhovore, povedali ste, že sa večer a ráno musíte postarať o zvieratá. Aký tu máte život?

Skvelý. S manželkou sme asi pred desiatimi rokmi kúpili hekátorový pozemok, na ktorom sme si postavili dom a venujeme sa tu stromom, záhrade, ale aj zvieratám, ktoré nám robia spoločnosť. Mali sme ovečky, teraz máme kozy, niektoré nám dávajú mlieko. Je to príjemná spoločnosť, nič nepredávame. Živí ma novinárska práca.

Pri novinároch je zvykom, že chcú byť v centre diania, čo Kroměříž asi nie je. Nechýba vám to?

V centre diania už vôbec nie je naša polosamota. Roky som pracoval v Prahe v Českom rozhlase, kde som stretával ľudí, ktorí boli pri aktuálnom dianí. Novinárska komunita je uzatvorená bublina, v ktorej človek prijíma myšlienky druhých a sám prispieva do mainstreamu. V tomto prostredí má človek informácie, ale nemá odstup. Osvedčilo sa mi pracovať z domu, myslím, že rozmýšľam nezávislejšie a prácu robím lepšie.

Poznajú vás v Česku ako muža, ktorý hral počas revolúcie na námestí?

Ako hudobníka ma pozná dnes už málokto, iba keď sa v novembri znovu pripomína Bratislavská lýra a vystúpenie s Joan Baezovej, kde som dve minúty účinkoval. Vtedy si spoja meno komentátora s hudobníkom, ale v Česku ma skôr poznajú ako toho, kto mal trinásť rokov na Rádiožurnále každé ráno dvojminútovú poznámku.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

V Česku sa tento rok konali veľké protesty. Pozvali vás?

Nepozvali a ani by som nešiel. Som mimo tohto diania, pripadá mi to ako niečo, čo pominie a nemá žiadny vplyv. Týchto ľudí nevyhnal do ulíc hlad ani teror či nesloboda, ale osobná antipatia k politikovi, ktorý na ich zlosť vyhráva voľby. Vlastne sú to protesty proti voličom premiéra Babiša a prezidenta Zemana, čiže protesty proti zastupiteľskej demokracii.

Je niečo, čo by vás ešte mohlo dostať do ulíc?

Určite nevyjdem do ulíc za boj proti klimatickým zmenám, lebo to sa tam podľa mňa nedá riešiť. Nič také mi nenapadá. Asi to súvisí s povahou, som skôr introvert, navyše som zamlada čítal Psychológiu davu od Gustava Le Bona a uvedomil som si, že davovo prežívané emócie nie sú môj štýl. Často citujem francúzskeho básnika Paula Valéryho, ktorý opisuje, ako v každom temnom čase ľudstva sedí niekde v ústraní básnik, ktorý na tenkú niť navlieka koráliky slov. To je o mne. Sledovať veci, rozmýšľať o nich. Nie som diskutér, nikdy som si nepripadal ako aktér dejov, skôr ako ich pozorovateľ a komentátor.

Ako sa niekto s týmto postojom dostane do situácie, že ho Joan Baez bez predošlého oznámenia zavolá na pódium Bratislavskej lýry a vytvorí škandál, o ktorom sa hovorí aj po tridsiatich rokoch? Chcelo sa vám tam?

Nechcelo. Václav Havel dohodol s Joan Baezovou, že pozve na pódium miestneho pesničkára. Mne to povedal až tesne pred koncertom a keďže som sa z toho snažil vykrútiť, poslal ma do šatne, aby som to Baezovej vysvetlil. To sa mi pre moju biednu angličtine nepodarilo, a tak som musel ísť domov po gitaru. Považujem sa v tom príbehu za náhodného hrdinu alebo za postavu v Havlovej dráme. Nebola to moja šou.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Mali ste tam jednu pieseň, prečo ste si vybrali práve Nech mi nehovoria?

V tom čase som často hrával na folkových koncertoch a tam to bolo tak, že keď niekto dohral, ľudia sa okamžite vydali po pivo a ďalší hudobník musel ľudí hneď prvou piesňou presvedčiť.

V tom čase som často hrával na folkových koncertoch a tam to bolo tak, že keď niekto dohral, ľudia sa okamžite vydali po pivo a ďalší hudobník musel ľudí hneď prvou piesňou presvedčiť, aby sa predsa len otočili a vypočuli si ho. Moja skúsenosť bola, že v tomto veľmi dobre fungovala práve pieseň Nech mi nehovoria.

Na koncerte ste odohrali asi dve minúty.

Popravde som zahral to lepšie z tej piesne, ďalej je to už trochu nuda.

Video na youtube sa končí v momente, keď vám vypnú zvuk. Ako vyzerali ďalšie minúty, hodiny?

Keď vypli mikrofóny, tušil som, že je to dôležitý moment a musí to byť vidieť. Preto som ešte odohral inštrumentálnu medzihru, aby bolo vidno, že nie je počuť. V ľuďoch sa nahromadila taká nervozita, očakávanie aj číra zlosť, že začali zúriť, búchať do všeličoho. Bolo to čosi, čo sa ani profesionálnej rebelke Baezovej nestáva každý deň, a tak ma prišla objať. Neskor o tom koncerte kdesi povedala „v Čile na mňa strieľali, ale vypnúť zvuk sa mi ešte nikto neodvážil.“

Načítavam video...

Malo to pre vás potom nejaké následky?

Bolo to v období, keď sa veľmi neprenasledovali ľudia, o ktorých sa vo svete vedelo, pretože by z toho bola negatívna publicita. Už neboli 50. roky. Príslušníci ŠtB boli možno drsní voči niekomu, koho nikto nepoznal, ale ak by sa o zásahu malo hovoriť na druhý deň na Hlase Ameriky, už tvrdí neboli. Občas si ma predvolali, ale represie som nezažil.

Jaromír Nohavica podľa zväzkov v tomto období pre Štátnu bezpečnosť donášal na ďalších pesničkákov. Ako to vnímate?

Vnímam to ako nedorozumenie. Režim reálneho socializmu bol mimoriadne podozrievavý a pesničkárov vnímal ako nepriateľov. Nohavicu podľa mňa veľmi trápilo, keď mu zakázali vystupovať. Predpokladám, že občas tajným povedal niečo, čo aj tak vedeli, aby sa mohol vrátiť na pódium, ale určite si dával pozor, aby nikomu neublížil. Keď ho teraz Jaroslav Hutka v piesňach označuje za udavača, vidím v tom skôr závisť, že na Hutku príde desať ľudí a Nohavica vypredáva štadióny.

Nohavica spoluprácu zapiera, nemal radšej po revolúcii otvorene priznať, ako to bolo?

Ak si mám vybrať, komu veriť, verím skôr básnikovi než zamestnancom Štátnej bezpečnosti. Je jednoduché dodatočne súdiť ľudí, ale ja sa tomu vyhýbam. Pri riešení káuz zo zväzkov ŠtB sa miešajú prenasledovatelia s prenasledovanými, v jednom vreci sa ocitol prenasledovateľ so svojou obeťou. Keď vyšiel lustračný zákon, opýtal som sa svojho kamaráta Jána Langoša, či je to dobrá vec. Povedal, že áno. Zmyslom bolo ochrániť štátnu správu pred vplyvom ľudí, ktorí sú vydierateľní, pretože majú kostlivcov v skrini. Tomu som rozumel. Problém je, keď sa záznamy ŠtB používajú v politickom boji alebo v novinárskom bulvári. Isté je, že to spôsobilo veľa ľudských tragédií. Mrzí ma, že som sa Janka Langoša nestihol spýtať, či ho štúdium zla v niečom obohatilo. Ale pochybujem o tom.

Ako vznikla pieseň Sľúbili sme si lásku?

Na začiatku demonštrácií v novembri 1989 som každý večer pripravoval reportáže pre Slobodnú Európu a Hlas Ameriky z toho, čo sa v ten deň na námestí odohrávalo. V Prahe mali asi dosť ľudí, ale na Slovensku nemali žiadneho novinára, ktorý by to sledoval. To boli moje novinárske začiatky, dovtedy som písal len pre samizdat, na Slobodnej Európe vysielali moje fejtóny. Raz som si na námestí zapísal, ako Emília Vášaryová niekoho citovala a vtedy zaznel slogan Sľúbili sme si lásku, ktorý ma zaujal.

Pieseň teda vznikla priamo počas revolúcie.

Áno. Kamaráti, ktorí sa dali na politiku, odo mňa chceli, aby som hral, ale podľa mňa nemalo zmysel spievať staršie veci. Musel som teda niečo napísať, táto pieseň vznikla do hodiny, veľmi rýchlo.

Prekvapilo vás, že sa stala takým hitom?

V tej chvíli ma to veľmi neprekvapilo. Vždy, keď som predtým napísal pieseň, najprv som to hral svojej manželke. Väčšinou povedala, že sa to príliš nepodarilo, ale pri tejto piesni reagovala, že to nie je zlé. Vtedy som vedel, že som napísal hit. Funguje preto, že je jednoduchá, krátka, že sú v nej všetky chytľavé slogany tých čias.

Nezačala vás tá pesnička potom otravovať?

Neskôr som k nej vymyslel druhú verziu, ktorú som hral len možno raz, o tom, ako to celé nevyšlo. Keď človek niečo prežíva naplno a intenzívne, ťažko sa zmieri s tým, že to vyznieva dostratena. S odstupom si myslím, že to, čo sa vytratilo, boli skôr ilúzie než ideály, že si ľudia od revolúcie sľubovali veci, ktoré boli nereálne. To, čo je v ľuďoch dobré či zlé, je konštantné, nezmení sa to zo dňa na deň. Ani revolúciou.

V čase revolúcie ste mali 36 rokov, ja štyri. Ako by ste mi vysvetlili, čo dostalo vtedy ľudí do ulíc?

Na toto nie som asi ideálny človek. Pred revolúciou som ako fotograf dokumentoval reštaurované pamiatky, to najmladšie, čím som sa v práci zaoberal, bola renesancia. Doma sme nemali televízor, nepočúval som rádio, nečítal noviny. Nebýval som v paneláku, ale v starom byte. Stretával som sa s reštaurátormi, s výtvarníkmi alebo s komunitou pesničkárov. Okolo nás bolo pätnásť miliónov ľudí, ktorí žili inak, a ja vlastne ani neviem ako. Videl som ich len z diaľky.

Ako ste ich vnímali?

Do značnej miery som ich buď podceňoval, kritizoval, alebo naopak preceňoval. Bol som vtedy radikál, pre mňa to boli všetko buď kolaboranti s režimom, alebo som ich, naopak, videl lepších, ako boli, lebo som do nich projektoval duchovné hodnoty. To súviselo s tým, že som sa stal kresťanom. Žil som síce v tej dobe, ale robil som všetko preto, aby som ju nežil.

Na námestí ste s ľuďmi tej doby boli spoločne. Akí boli?

Neboli režimom až takí poškodení, boli režimom otrávení, unavení, znechutení. Trval dlho, vykazoval všetky znaky nevkusu. Systému ľudia dávno neverili a aj keď nemali núdzu či hlad, mali toho plné zuby. Do toho prišla informácia, že tento skompromitovaný režim nechal na demonštrácii zabiť študenta Šmída, aj keď to sa nakoniec ukázalo ako nepravdivé. Prvotným dôvodom, prečo ľudia vyšli do ulíc, bol podľa mňa hnev.

Keď zistili, že sa im nič v prvý deň nestalo, nedostali po papuli, prišlo ich na druhý deň viac. Najprv prišlo na námestie pár extrémne odvážnych exotov ako Milan Kňažko či Ján Budaj, postupne prichádzali už aj národní umelci, ktorí sa osmelili. Ľudia v dave boli radi, že vidia aj vystupujúcich, ktorých poznajú z televízie, a aj oni si myslia, že niečo treba zmeniť.

Načítavam video...

V piesni ste spievali, že sme si sľúbili nový deň. Ako mal podľa vás ten nový deň vyzerať?

V roku 1968 som mal šestnásť rokov, zažil som Pražskú jar. Názory som si začal vytvárať, keď sa rysovalo niečo nádejné.

V roku 1968 som mal šestnásť rokov, zažil som Pražskú jar. Názory som si začal vytvárať, keď sa rysovalo niečo nádejné, ale potom to prerušila okupácia. V novembri '89 som predpokladal, že sa spoločnosť vráti pred august 1968, že sa bude debatovať o čomsi lepšom, než je socializmus alebo kapitalizmus. To sa nestalo, generáciu ľudí z Pražskej jari odstavila ďalšia a tej sa nechcelo vracať k niečomu, čo už považovala za prekonané. Radšej skopírovali, čo bolo všade, teda liberálnu demokraciu a kapitalizmus.

Kolektivizmus, ktorého sme mali plné zuby, nahradili egoizmus, chamtivosť, tvrdosť v podnikaní. Prekážalo nám rovnostárstvo, ale namiesto toho prišlo elitárstvo, individualizmus, sociálna nerovnosť i nespravodlivosť. A neslobodu vystriedala okrem slobody i svojvôľa. Protiklady k tomu, čo sme nechceli, sú niekedy rovnako zlé. Dostali sme sa z dažďa pod odkvap, nový systém sa ukázal nepohodlný len iným spôsobom než ten, ktorého sme sa zbavili.

Môže za toto priamo Václav Havel ako ústredná postava zmeny? Pred revolúciou sľuboval systém založený na humanistických princípoch.

Zmena režimu nikdy nie je projektom jednotlivca. Jednotlivci môžu pohnúť lavínou, ale už ju nemôžu korigovať. Havla som mal rád ako intelektuála, spisovateľa, esejistu. Myslím, že na politiku ho bola škoda a aj som mu to povedal okolo roku 1998, keď uvažoval, či sa bude znovu uchádzať o prezidentský post. V disente Havel sformuloval myšlienku nepolitickej politiky, ktorej sa ako prezident musel vzdať.

Pri politickej politike musí človek robiť kompromisy, uzatvárať taktické spojenectvá, voliť menšie či nutné zlá. Ak chcel Havel zostať v politike, musel to takto robiť, čo aj robil. Havlovia sú pre mňa dvaja, jeden intelektuál, druhý politik. Ten prvý hovoril, že treba zrušiť mocenské bloky, ten druhý to poopravil a stačilo zrušiť Varšavskú zmluvu a pridať sa k NATO.

Klamal alebo sa zmenil?

Ako som ja poznal Václava Havla, nikdy nebol neúprimný. Keď sa stal prezidentom, páčilo sa mu, že môže byť subjektom dejín, že stretáva vplyvných ľudí, ale inak podľa mňa trpel. Bol vnútorne veľmi poctivý, neistý, pochybujúci, to sa v politike nehodí. Ale poznám i ľudí, ktorí hovoria, že mu stvrdlo srdce.

Nemali byť tribúni z námestí aktívnejší v ďalšej politike?

Väčšina ľudí, ktorí revolúciu začínali, nemala čas na to, aby sa tým viac zaoberala. Boli to ľudia, ktorí mali svoje vlastné kariéry a nemohli to len tak prerušiť a dať sa na politiku. Vystriedali ich ľudia, ktorí sa politikou chceli zaoberať a videli v nej svoj zmysel oveľa viac ako sochár, literárny historik alebo sociológ.

Spomínam si, ako Verejnosť proti násiliu hľadala ministra vnútra a nikomu sa do toho nechcelo. V kuloároch sa spomenul Vladimír Mečiar, ten potom na sneme vystúpil a poďakoval za dôveru. Kým sa všetci spamätali, ministrom vnútra sa stal človek, o ktorom sa neskôr ukázalo, že to nebol správny typ. Bolo to však také zvláštne obdobie, že všetci boli radi, že to majú z krku.

Nebolo chybou odísť a uvoľniť miesto ľudom Mečiarovho typu? Nemali revolúciu dokončiť tí, ktorí ju spustili?

To považujem za nereálne. Na námestiach zaznievalo niekoľko základných hesiel, ktoré definujú slušnú demokratickú spoločnosť, napríklad slobodné voľby, v ktorých si ľudia vyberú z viacerých kandidátok. To sa splnilo, revolučné hnutie priviedlo ľudí k slobodným voľbám. Občania demokraticky delegovali moc na politikov, ktorí s ňou nejako naložili. V parlamentnej demokracii to nemôže byť ani inak. Po štyroch rokoch si môžu ľudia zvoliť zmenu, čo viac sa tam dalo urobiť?

Zo Slovenska ste odišli krátko pred rozdelením. Prečo?

Mojou vlasťou vždy bolo Československo, detstvo som prežil v Prahe, mladosť v Bratislave. Keď ľudia na Slovensku volili Mečiara a končil spoločný štát, cítili sme sa s mojou ženou väčšmi doma v Česku. Bolo to však i pragmatické rozhodnutie, ako novinár som bol žiadanejší v Česku, kde som dostal zaujímavé pracovné ponuky. Bude to asi znieť čudne, ale namiesto pocitu, že emigrujem, som sa vtedy ako Slovák, vracajúci sa do Prahy, cítil ako repatriant.

Plastic People of the Universe stále vystupujú, mnohí pesničkári zo 70. a 80. rokov. Vy ste prestali hrať v 90. rokoch, nemáte chuť sa ešte aspoň na pár koncertov vrátiť?

Come back nie je taký jednoduchý, ako to vyzerá. Navyše moja misia sa skončila v pravej chvíli a do úvahy pripadá iba reedícia niektorých nevydaných piesní, zväčša duchovných. Keď sa ma pred rokmi kamarát Jarek Nohavica pýtal, prečo nehrám, položartom som mu povedal, že som vlastne nikdy nerobil umenie, že skôr išlo o politickú prácu alebo provokáciu. Človek môže formulovať to, o čom premýšľa, rôznymi nástrojmi. Mal som jednu kariéru ako fotograf, keď som sa vyjadroval obrazom. Potom hudbou a teraz sa vyjadrujem slovom.

Stále verím v silu slova, aj keď teraz má menšiu váhu ako v prelomových momentoch, keď býva najmocnejšie. Verím, že čo píšem a hovorím, má zmysel i v ére, keď sa predpokladá, že hodnotu majú iba peniaze.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Téma: SME Plus

Prečítajte si aj ďalšie články k téme
Článok je zaradený aj do ďalších tém
Nežná revolúcia (výročie 30 rokov) – november 1989
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Fico spojil Norberta Bödöra s Bonulom, predtým hovoril inak

Zákazky od Bonulu Smer nechce prezradiť.

Na fotografii (zľava) sú bývalý zamestnanec Bonulu Peter Brath; profesionálny zápasník Attila Végh; Matúš Mečár, ktorý bol odsúdený za vydieranie; nitriansky podnikateľ Norbert Bödör; podnikateľ a manažér zápasníkov Eduard Gerek a zástupca riaditeľa Národnej jednotky finančnej polície NAKA Milan Mihálik.
Dobré ráno

Dobré ráno: Ruskovi za objednávku vraždy spoločníčky hrozí doživotie

Pojednávanie je odročené na február.

Vizualizácia projektu Pod Vinicou.
Stĺpček Zuzany Kepplovej

Ako Ficovi pes zožral domácu úlohu

Súčasťou pôvabu dobrej výhovorky je, že jej očividná lož skôr pobaví, ako urazí.

Zuzana Kepplová, komentátorka denníka SME.

Neprehliadnite tiež

Biden si vykrútil členok, navštívi lekára

Biden sa zranil na prechádzke so psom.

Joe Biden.

Brazílsky prezident stále nezablahoželal Bidenovi, hovorí o podvodoch

Bidenovi zatiaľ nezablahoželal ani mexický prezident.

Brazílsky prezident Jair Bolsonaro.

Prepočítanie hlasov vo Wisconsine potvrdilo víťazstvo Bidena

Došlo len zanedbateľným úpravám výsledkov.

Donald Trump.

Po mohutnej sopečnej erupcii museli v Indonézii evakuovať tisíce ľudí

Stratovulkán Lewotolo vybuchuje s prestávkami už od októbra 2017.

Ilustračná fotografia.