- Pozrite si unikátny interaktívny web 1989: Cesta k slobobode.
- Všetky články k 30. výročiu Nežnej revolúcie.
- Esej Beaty Balogovej o slobode, o ktorú môžeme prísť.
Keď VÁCLAV MALÝ ateistickému Česku navrhol, aby sa spolu s príslušníkmi Verejnej bezpečnosti pomodlili Otčenáš, nemohol vedieť, či sa dav nevzbúri. Nakoniec to bol jeden z najsilnejších momentov Nežnej revolúcie z roku 1989. Pol milióna ľudí sa totiž ku kňazovi pridalo.
V rozhovore pre denník SME súčasný pražský biskup spomína, ako sa dostal k cirkvi, prečo podpísal Chartu 77 aj na život zakázaného duchovného podzemnej cirkvi. Opisuje, aké to bolo, keď zrazu kázne v bytoch vymenil za obrovské demonštrácie proti systému, aj prečo sa hneď po revolúcii z politického života stiahol a vrátil sa do cirkvi.
Na Letnú sa vrátil tristotisícový dav. Nechcete sa aj vy vrátiť?
Rád podporím rôzne občianske hnutia alebo iniciatívy, ale myslím si, že situácia ani zďaleka nie je taká vypätá, ako sa o tom niekedy píše. Žijeme v slobodnom priestore, môžeme kritizovať korupciu, manipuláciu, vytváranie strachu, nacionalizmus… Proti takýmto javom sa treba brániť, ale na druhej strane máme stále možnosť slobodne sa vyjadriť, povedať si nie a nie sme za to trestaní. To je stále veľká devíza.
Pred tridsiatimi rokmi ste z pódia povedali slávny výrok: Pozri sa Gusto, ako je tu husto. Čo by ste spoločnosti odkázali dnes? Rýmovalo by sa to ako vtedy?
Asi by sa nerýmoval, vtedy to bol okamžitý nápad. Teraz sa snažím ľudí predovšetkým povzbudiť. Takže odkaz by znel: vydržte a nerezignujte.
Z Pražského hradu aj z úradu premiéra počuť, že tieto protesty sú nedemokratické, lebo idú proti demokraticky zvolenej vláde. Označujú to za opak novembra, keď sa protestovalo proti nedemokratickej vláde. Čo na to hovoríte?
V roku 1989 išlo o zvrhnutie takzvaného socialistického zriadenia, dnes ide o presadenie demokracie v demokratickom systéme, ktorý má v dôsledku činnosti niektorých súčasných politických predstaviteľov svoje kazy. To nie je nedemokratické.
Na dráhu kňaza ste sa dali v roku 1969, keď sa začínala normalizácia. Verili ste vtedy, že ako kňaz budete môcť slobodne fungovať, keď sú v krajine sovietske tanky?
Nebol som naivný, aby som si myslel, že systém zrazu padne. Bol som však pripravený silou svojej viery ukázať, že človek môže ísť životom priamou cestou, že sa nemusí len prispôsobovať väčšinovému správaniu a že aj v tomto systéme treba šíriť nádej. Pre mňa bolo zdrojom nádeje evanjelium.
Teraz žijeme v demokratickom systéme s mnohými chybami, ale aj dnes treba vnášať do spoločnosti nádej, pretože vyvolávanie strachu, manipulácia, populizmus sú veľmi nebezpečné. Evanjelium je aktuálne v akomkoľvek čase, aj keď podoba šírenia nádeje sa môže meniť.
Za komunizmu musel mať každý kňaz štátny súhlas. Neprekážalo vám, že sa musíte podriadiť totalitnej moci?
Chápal som to ako veľký kompromis. Aby som dostal štátny súhlas, musel som podpísať vyhlásenie, že rešpektujem socialistický systém, ale veľmi som túžil po tom, aby som mohol pôsobiť verejne. Hneď po roku 1989 som to označil za jeden z veľkých kompromisov svojho života, druhým kompromisom bolo, že preto, aby som mohol vôbec doštudovať, som strávil dva roky v armáde. V armáde, ktorá by nebránila slobodu, ale totalitný systém. Nemôžem však ľutovať to, že som aspoň chvíľu mohol pôsobiť verejne.
V roku 1977 ste sa pridali k charte, ako ste sa k nej dostali?
