Koncom 90. rokov žil šesť mesiacov v Kantone v pevninskej Číne. Kanaďan JASON S. POLLEY teraz už dvanásť rokov býva v Hongkongu, kde učí literatúru na miestnej univerzite. Hovorí, že pred piatimi rokmi – v čase dáždnikovej revolúcie – bol v uliciach každý deň.
Dnes neprotestuje. Sčasti preto, že podľa vlastných slov nechce pomáhať čínskej propagande, ktorá hovorí o zahraničnom zasahovaní do čínskych záležitostí. Okrem toho má obavy a nechce, aby ho polícia zatkla, pretože dnes sa zatknutie podľa jeho slov končí hospitalizáciou. V tom lepšom prípade.
Aké sú podľa vás vzťahy medzi Hongkončanmi a obyvateľmi pevninskej Číny?
Dajú sa charakterizovať ako kultúrna vojna medzi bratrancami. Hongkončania vedia, že nežijú v demokracii, no zároveň si uvedomujú, že aj napriek tomu sa od obyvateľov pevninskej Číny líšia. Veľmi im záleží na tom, aby si túto odlišnosť zachovali. Oni nechcú úplnú nezávislosť od Pekingu. Chcú si však zachovať slobody, ktoré sú v pevninskej Číne nepredstaviteľné.
Dôležitým aspektom tejto kultúrnej vojny je jazyk. V Hongkongu je síce úradným jazykom aj angličtina, no približne 90 percent Hongkončanov hovorí v prvom rade kantonskou čínštinou. Oficiálnym jazykom Číňanov je mandarínska čínština. Niežeby ste sa v Hongkongu mandarínčinou nedohovorili, ale ak by ste sa o to pokúsili dnes, miestni by sa na vás nepozerali veľmi priateľsky.
Dúfali, že celá Čína bude ako Hongkong. Deje sa však presný opak Čítajte Kultúrna vojna je trochu vágny pojem. Pozorovali ste nejaké konkrétne prejavy nevraživosti?
Napríklad v rokoch 2013 až 2014 Hongkončania mali vo zvyku nazývať Číňanov kobylkami. Ročne totiž do tejto oblasti prichádzalo približne sedemdesiat miliónov turistov z Číny, aby v Hongkongu nakupovali.
Domáci ich preto považovali za "kobylky, ktoré im chodia vyberať zásoby". Hongkončanov zas na pevnine označovali za psov, ktorí na Číňanov "brešú v jazyku toho svojho dialektu", aby ich vyhnali.
Kedy ste sa začali viac zaujímať o politické dianie v Hongkongu?
Povedal by som, že v roku 2014, keď sa spustila takzvaná dáždniková revolúcia. Nemala ďaleko od tej vašej Nežnej, pretože bola absolútne pokojná. Dáždniky sa stali jej symbolom, hoci spočiatku slúžili ako nevyhnutná obrana pred gumovými projektilmi či slzotvornými sprejmi, ktoré používala polícia.
Prodemokratické protesty boli vtedy bezprostrednou reakciou na vyhlásenie čínskej vlády, ktorá odmietala Hongkončanom priznať všeobecné volebné právo. Toto právo pritom Čína Hongkongu sľúbila ešte v 90. rokoch, keď územie prebrala od Veľkej Británie.
Demonštranti poukazovali na to, že voľby hongkonského lídra sú nedemokratické a na poste preto vždy skončí človek poplatný vláde v Pekingu. V uliciach sa však správali pokojne. Jediní agresívni boli členovia mafie, ktorých podľa dostupných informácií najal Peking, aby vyvolávali roztržky, a rovnako policajti, ktorí sa snažili demonštrujúcich študentov vyprovokovať k násilnostiam. To sa však nepodarilo.
“Pri pokojných protestoch použitie policajnej brutality ospravedlníte ťažko. Čína preto chcela vyvolať dojem, že Hongkongom otriasajú agresívne nepokoje, ktoré si vyžadujú tvrdý zásah silových zložiek.
„
Chodili ste na tieto demonštrácie aj vy?
Áno, vtedy som bol na ulici každý deň. Raz som bol v hlúčiku, pred ktorým jeden z mužov začal sexuálne obťažovať ženu. My sme vedeli, o čo mu ide. Snažil sa vyprovokovať pokojných demonštrantov k nejakej agresii, aby potom mohol Peking protestujúcich označiť za výtržníkov, ktorí vyvolávajú nepokoje.
Pri pokojných protestoch použitie policajnej brutality ospravedlníte ťažko. Čína preto chcela vyvolať dojem, že Hongkongom otriasajú agresívne nepokoje, ktoré si vyžadujú tvrdý zásah silových zložiek.
Takže sa demonštranti – v snahe nesadnúť Pekingu na lep – obťažovaniu a podobným incidentom iba prizerali?
Rozhodne nie.
