Fotoreportér by nemal mapovať vojnový konflikt len preto, že niekde vypukli boje a on iba hľadá dobrodružstvo. Ak chcete zdokumentovať vojnu, musíte vedieť, aký príbeh si z nej chcete odniesť, hovorí Holanďan KADIR VAN LOHUIZEN, dvojnásobný víťaz súťaže World Press Photo.
Sám fotil viaceré konflikty v Afrike a v ďalších častiach sveta. Známejšie sú však najmä jeho dlhodobé ekologické projekty o diamantovom priemysle, stúpaní morskej hladiny či o migrácii v Amerike. Na príchod klimatickej krízy upozorňoval skôr, ako to bolo populárne. Nemá deti ani auto a snaží sa produkovať čo najmenej odpadu. Hoci fotoreportážami upozorňuje na environmentálne problémy, priznáva, že jeho uhlíková stopa je príšerná. Pre prácu totiž často lieta.
S Kadirom sme sa stretli v Bratislave, kde bude 2. septembra otvárať dve výstavy.
Podľa čoho sa rozhodujete, ktorý príbeh si zaslúži fotografické spracovanie?
Má to byť príbeh jedinečný, nie vyrozprávaný dávno predtým, ako sa oň začnem zaujímať. Pre mňa je tiež podstatné, aby išlo o dôležitú tému, na ktorú je nutné poukázať. Treba si tiež vedieť predstaviť, ako bude spracovaný príbeh vyzerať a čo má byť jeho odkazom.
Vaša fotoreportáž o stúpajúcej hladine morí (Rising sea levels) pôsobí veľmi naliehavo. Beriete ako Holanďan túto tému osobne, keďže veľká časť vašej krajiny leží pod úrovňou hladiny mora?
Pravdaže. Pre Holanďanov bola ochrana pred stúpajúcou vodou vždy kľúčovou otázkou. Vyrástol som v krajine, ktorá sa stále snažila zabezpečovať svoje pobrežie pred záplavami, takže na brehu mora vznikali protipovodňové hrádze.
“Neviem, či moje fotky v ľudskom zmýšľaní niečo zmenia, ale je to zdokumentované, takže sa nemôžeme tváriť, že sme o probléme nevedeli.
„
Klimatická kríza iba dokazuje, že v budúcnosti bude tento problém ešte vypuklejší. Pochopiteľne, problémy so stúpajúcou hladinou morí nebude mať iba Holandsko.
Vážnosť situácie som si uvedomil pri inom projekte, keď som sa venoval migrácii v oboch Amerikách a skúmal som dôvody, pre ktoré sa ľudia rozhodnú migrovať.
Bol som práve v Paname, v oblasti Kuna Jala, ktorú tvorí množstvo krásnych ostrovov obmývaných Karibským morom. Pri rozhovoroch s miestnymi som sa dozvedel, že tamojších ľudí musia úrady evakuovať.
Pýtal som sa, prečo a Kunovia mi odpovedali, že dôvodom je blížiace sa more. Nevedel som, ako to myslia, tak mi vysvetlili, že pre zaplavené územia viac nemôžu dopestovať úrodu. Pláže miznú pod vodou, ktorá čoskoro zaplaví aj ich domy.
Vtedy, v roku 2011, som si uvedomil, že tento problém sa naplno dotkne už našej generácie, hoci sa vo väčšine oblastí ešte nezačal prejavovať.
Pred ôsmimi rokmi zrejme ešte nebolo také populárne poukazovať na problémy, ktoré spôsobuje zmena klímy.
Presne. Začal som si o tomto probléme zisťovať viac a pátral som po regiónoch, ktoré už stúpanie hladiny morí postihlo. Mal som veľký problém presvedčiť redakcie časopisov či novín, že o tom treba hovoriť. Všade na mňa pozerali v štýle – čo nám to tu vykladáš?
