FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
Do politického diania sa zapojila v čase normalizácie – ako manželka súdeného disidenta.
V roku 1989 sa jej postavenie zmenilo – dostala sa do pozície manželky podpredsedu federálnej vlády.
Marta Čarnogurská teda stála pri svojom mužovi v dobrom aj v zlom. Doslova.
Práve preto je manželstvo Čarnogurských právom považované za ukážkové – v časoch komunistických represií sa mnoho tých disidentských pod tlakom eštebákov a ich represálií rozpadlo.
Sledovanie, domové prehliadky, vyhodenie z práce, uväznenie – to všetko bolo sprievodným javom rodiny vtedajšieho advokáta, angažujúceho sa proti porušovaniu ľudských práv.
„Aj keď to nebolo jednoduché, myslím, že v tom čase sme svoje štyri deti o nič neukrátili.“
Za nezabudnuteľný zážitok z toho obdobia považuje oslavu Dňa nezávislosti na americkej ambasáde v Prahe.
„Zvykli pozývať disidentov, ako prejav medzinárodného uznania. Urobili sme si teda rodinný výlet do Prahy, ale krátko po ubytovaní v hoteli, zaklopali ‘naši priatelia‘ na dvere a manžela vzali so sebou.“
Marta Čarnogurská potom americkú ambasádu spolu s deťmi našla – vojsť dnu sa však nakoniec neodvážila.
„Nie preto, že by som mala strach, ale preto, že nikdy predtým som na niečom takom nebola. Nevedela som, ako to chodí.“
Manželovu disidentskú činnosť však nikdy nepociťovala ako bremeno.
„Vedela som, že je to zmysluplná práca pre konkrétnych ľudí.“
Možno aj preto má trochu ťažké srdce na novinárov v súvislosti s novembrovými udalosťami.
„November už bežal, mítingy boli v plnom prúde a Čarnogurský, hoci súdom oslobodený, sedel stále vo väzení. Veľmi ma hnevalo, že médiá si to vôbec nevšimli, nikto sa tomu nevenoval.“
Po procese odišla do Prahy za priateľmi z katolíckeho disentu a s ich pomocou sa dostala na Strahov.
„Stála som za Václavom Malým na tribúne a hovorím mu – Vašku, robte niečo, veď ten Jano ešte trčí v base. Neviem, či to pomohlo, ale keď som sa vrátila, už som ho našla doma.“
Aj to je dôkaz, že vždy, aj bez možnosti fyzickej prítomnosti „ťahali spolu“.
„Skôr teraz ostalo všetko na mne. Manžel mi úplne spokojne prenechal domáce ministerstvo financií, ministerstvo školstva, zdravotníctva aj výstavby. Okrem ministerstva spravodlivosti ‘riadim‘ všetky rezorty. Žiaľbohu, už som ho veľmi rozmaznala, neexistuje cesta späť. Politika ho celkom pohltila.“
Deti vyrástli, a tak si aj Marta Čarnogurská našla svoju vlastnú sebarealizáciu.
Je príkladným vzorom manželky vrcholového politika, ktorá ani dnes nestojí v jeho tieni.
Lukratívnu stoličku mi nevybavil
V roku 1994 sa rozhodla kandidovať na komunálnu poslankyňu, na funkciu, ktorá je nezávislá od manželovej politickej kariéry.
„Pravdepodobne by som sa dala na politiku aj bez neho. Mám záujem o svoje okolie, moje predchádzajúce investorské skúsenosti boli výhodou. Som zvyknutá pracovať s paragrafmi, veľa som pochytila od manžela.“
Priznáva, že vďaka komunálnej politike pochopila aj veci, ktoré predtým manželovi vyčítala.
„Politika má svoje pravidlá, ale aj ‘nepravidlá‘. Fungujú v nej tajomstvá politických zväzkov, hier a veľmi často neinformovanosť.“
Od roku 1999 je námestníčkou generálneho riaditeľa akciovej spoločnosti Metro Bratislava, ktorá investične pripravuje výstavbu bratislavského Mosta Košická.
Hovorilo sa, že by mohlo ísť o konflikt záujmov.
„Nikto však nesformuloval, v čom. Skôr im prekážalo, ako môže byť Čarnogurská v predstavenstve nejakej firmy, keď jej manžel je minister. Má veľký spoločenský kredit doma aj v zahraničí, takže chtiac-nechtiac ma s ním spájajú. Na druhej strane, tí, čo ho nemajú radi, nemajú radi ani mňa.“
Do predstavenstva sa dostala ako poslankyňa mestského zastupiteľstva s mnohoročnou praxou v inžinierskej činnosti.
„Ja v Metre skutočne pracujem, mám výkonnú riadiacu funkciu, odpracujem si denne viac ako osem hodín. Manžel mi to nemusel nevybavovať ako lukratívnu stoličku.“
Ľutujem, že som neštudovala teológiu
Zoznámili sa počas štúdií na Stavebnej fakulte.
„V roku 1963 prijímali až osemsto študentov, preto sa tam dostali aj takí, ktorí nedostali doporučenie.“
K nim patril aj Ján Čarnogurský, ktorý vďaka politickému otepleniu po roku prestúpil na právo.
„Dá sa povedať, že si ma v piatom ročníku vyhľadal. Bol zaujímavý, príťažlivý, úplne iný ako ostatní spolužiaci. Vynikal v histórii, práve a politológii.“
Technické predpoklady má teda v rodine zase len manželka.
„Vždy som mala väčšie sklony k technike. Od opravy vysávača, pračky cez výmenu žiaroviek a vypínačov zvládnem všetko.“ Zaprotestovala len pri údržbe rodinného auta, občas ju nemilo prekvapí stratený súbor v počítači.
A čo je pre ňu relaxom?
„Spánok a knihy. Žiaľ, na ne vôbec nemám čas. Počúvam hudbu – klasickú, country aj populárnu.“
Za oddych tiež považuje prácu v treťom sektore, riadenie nadácie Help.
„To ma teší, možno aj preto, že tam nie som pod žiadnym politickým ani pracovným tlakom.“
Ľutuje len, že niektorí jej priatelia vyštudovali alebo študujú teológiu.
„Ja som sa k tomu nedostala, lebo som nemala čas. Možno niekedy na dôchodku sa na to dám.“
JANA KOLLÁROVÁ
