Stoly zo svetlého lakovaného dreva, bielo-modré kárované obrusy, na každom z nich krígeľ piva. V rohu miestnosti zavesený krucifix. Len pár metrov od neho sedí za stolom dvadsaťsedemročný Amdžád Abu Huvádží.
Keď mu čašníčka prináša bravčové koleno s kapustou a zemiakovou knedľou, netvári sa dvakrát nadšene. Nejde o žiadnu vec viery – hoci je moslim, na dodržiavanie tradičnej diéty si nepotrpí a okrem bravčového mäsa si objedná aj pollitrové pivo.
Je to proste o chutiach. Hoci v Bavorsku žije už viac ako tri roky, tamojšia kuchyňa ešte stále nie je niečo, čo by skutočne obľuboval.
„To, že z Damasku utečiem, som plánoval vyše roka,“ hovorí. „Kým som študoval vysokú školu, do armády som nemusel. Keď sa však blížil koniec môjho štúdia, každý deň som čakal predvolanie. Že za Asada zabíjať nepôjdem, som sa rozhodol dávno predtým, než nakoniec prišlo. Pochopil som, že nech sa akokoľvek snažíme, toto sa neskončí.“
