PEKING, BRATISLAVA. Hlavnou dopravnou tepnou Pekingu sa ráno ozývali výkriky, kým mladí ľudia odnášali telá svojich priateľov z predných línií.
Mŕtvych aj ťažko ranených viezli na bicykloch a trojkolkách. Takto opisoval udalosti z Pekingu 4. júna 1989 reportér New York Times Nicholas Kristof.
Niekoľko týždňov trvajúce protivládne protesty na Námestí nebeského pokoja (Tchien-an-men) vtedy režim krvavo rozohnal tankmi a streľbou.
Dodnes nie je jasné, koľko ľudí v centre čínskej metropoly zahynulo – čínsky Červený kríž hovorí asi o tritisíc obetiach, britské správy z čínskej ambasády z tých čias dokonca o desaťtisíc mŕtvych.
Na námestí pred Zakázaným mestom sa však žiadna spomienka nekoná. O potlačení prodemokratických protestov dnes v Číne väčšina ľudí nič nevie.
Synovi o masakre nepovedal
Keď v apríli 1989 zomrel obľúbený reformistický komunistický líder Chu Jao-pang, do ulíc Pekingu aj ostatných čínskych miest vyšli tisícky študentov.
O pár dní neskôr nazval denník komunistickej strany protesty „premysleným a organizovaným sprisahaním“. Od 20. mája už v Pekingu platilo stanné právo a demonštrujúci blokovali ulice pred postupujúcou armádou.
Keď čínska armáda proti ľuďom krvavo zasiahla, na námestí bol aj 29-ročný robotník Tung Šeng-kchun.
Protest zmenil život jemu aj jeho rodine – na jedno z vojenských áut totiž hodil zapálené handry. Tung dostal podmienečný trest smrti a strávil vo väzení 17 rokov.
