Deň v roku nerobí: skončila sa vojna

Pavol Michalec z Fačkova sa v máji 1945 rozhodol, že 29. apríla nebude nikdy pracovať. Vtedy sa v ich dedine skončila vojna. "Povedali sme si to všetci ľudia u nás," začína svoje rozprávanie dnes 81-ročný muž, niekdajší partizán.

"S bratom Jurajom sme odišli k miestnemu oddielu v roku 1944. Povstalecký štáb sídlil v Kunerade a velil mu Rus Popov. Bol to taký silný chlap." Vychádzali spolu dobre. Ba výborne. "Mali hrozne tuhú pálenku, vodku," smeje sa Michalec.

Z jeho dediny patrilo medzi partizánov päť mužov, pár bolo z Čičmian, no pomáhala väčšina Fačkovčanov, vrátane žien. "Nemcov, samozrejme, nemali radi, volali ich šváby. V dedine zastrelili viacerých chlapov. Vypočúvali ich pod vtedajšou školou v pivnici a potom ich za domami zastrelili."

Doteraz ľudia nachádzajú v lesoch pušky, aj keď sú už poriadne hrdzavé. V doline Svrčinie zranila Fačkovčana mína, ktorá tam bola od vojny.

"Nemci podmínovávali, my sme robili to isté. Zbraní sme mali dosť, len strelivo občas chýbalo. Dnes už z nás, čo sme boli u partizánov, nežije v dedine skoro nikto, asi len Ondrej Šurman, ktorý má 90 rokov." Aj Pavlov starší brat Juraj nedávno zomrel.

"Hoci je to už 60 rokov, pamätám si z tých vojnových dní dosť. Vynárajú sa mi aj konkrétne udalosti. Raz mi v dedine jeden Nemec strčil náboj do vrecka, chcel mi tým dokázať, že som partizán. Všimla si to moja sestra. Dôstojník potom toho vojaka - darebáka, za to vyfliaskal."

Vo Fačkovskom sedle bol veľký prepad v roku 1944. Nemci tam zabili 16 partizánov, zvyšní ušli. "Asi sme podcenili situáciu. Nemci chytili hliadku a potom už len strieľali."

Dnes je tam pietne miesto, kde chodia Fačkovčania každoročne klásť vence. Oslobodili ich Rusi s Rumunmi. "Tí boli na tom horšie ako Rusi - namiesto remeňov mali pušky len na špagátoch, na nohách mali onuce. Keď ich videli ľudia prichádzať, boli šťastní. Vojaci dávali deťom cukríky. Zdržali sa tu dve, tri hodiny, a šli ďalej."

Eufória tých dní ľudí v obci zomkla. "Ľudia si vydýchli. Všetci vtedy hovorili, že až do smrti nebudú v ten deň pracovať. Ale potom niektorí zabudli." Pavol Michalec nie.

Autor: TOMÁŠ RADOVSKÝ