Keď MICHAEL MCKINNEY rozpráva o troch desaťročiach bojov v Severnom Írsku, hovorí plynulo, s presnými dátumami a menami. Fakty pozná dobre, spolupracoval napríklad pri vyšetrovaní Krvavej nedele, ktoré sa v roku 2010 skončilo priznaním britskej vlády, že všetky obete masakry boli neozbrojení civilisti. Chvíľami však prejde do osobného tónu a keď spomína na brata, ktorý pri masakre zomrel, má v očiach slzy. Žije v Derry, kde majú historické, politické a osobné záležitosti k sebe veľmi blízko.
Aký bol život v Derry pred vypuknutím nepokojov v roku 1969?
„Až do roku 1968 som žil bežný život sedemnásťročného tínedžera. Užíval som si dospievanie, ale potom sa začali veci meniť. V októbri toho roku sa konal prvý väčší protest katolíkov, ktorým sa nepáčila diskriminácia pri získavaní zamestnania, nájomného bývania či obmedzenie volebného práva. Tento protest ľudí nabudil, potom sa podobné pochody mestom začali konať pravidelne.“
Ako sa z protestných pochodov stali krvavé nepokoje, ktoré trvali do roku 1998?
„Pocit útlaku sa v tomto období začal medzi katolíckou komunitou v Derry stupňovať. Problém nastal, keď okolo katolíckej časti mesta Bogside začali pochodovať aj unionisti a vypukli konflikty s nimi, pri ktorých ich chránila miestna polícia. Tie najväčšie boli v auguste 1969. Nepokoje trvali tri dni a tri noci, ľudia po sebe hádzali zápalné fľaše, nikto vtedy nespal, nepokoje boli všade a boli veľmi intenzívne.“
Zúčastnili ste sa na nich aj vy?
„Nanešťastie nie, keďže práve vtedy som bol v letnom tábore v Írsku. O niekoľko dní už v Derry policajti zastrelili jedného môjho známeho, keď išiel do kostola. Ešte väčšie nepokoje sa v tom čase odohrávali v Belfaste, kde katolíkom vypaľovali celé ulice. Írska vláda vtedy naznačovala, že by mohla k hraniciam poslať vojakov, aj keď tí by zrejme proti britskej armáde nemali šancu. Nikdy ich tam neposlala.“
Ako vtedy Briti reagovali?
