Z Derry od nášho redaktora Matúša Krčmárika.
Í rske cintoríny sú v niečom odlišné od tých slovenských. Aj tam majú veľké náhrobné kamene, no pred nimi trávnik. Sú zelenšie. Ako celé Írsko.
Cintorín v severoírskom Derry je na pohľad odlišný ešte v niečom. Na náhrobkoch ľudí sa až príliš často píše, za akých okolností zomreli. Jeden z nich zomrel pri Krvavej nedeli, ďalšieho zavraždil britský vojak na stanovišti.
Medzi týmito hrobmi chodí 60-ročná Geena McFeelly. „Bol naozaj milý, miloval svoje chrty, neustále sa s nimi prechádzal po meste,“ spomína pri hrobe Garyho Englisha. Zavraždený britskými jednotkami na Veľkonočnú nedeľu 19. apríla 1981, píše sa na jeho náhrobku.
Gary mal vtedy 19 rokov. „Sledovali sme nepokoje a vtedy vojenské auto začalo zrážať ľudí v dave,“ spomína Geena na ten deň. „V tom čase sa všetci chodili pozerať na nepokoje.“
Oproti ukáže na hrob svojich rodičov. Tí nezomreli pri nepokojoch, ale na starobu, takže dôvod úmrtia sa nespomína.
Prechádzka po cintoríne, z ktorého by bol z kopca krásny výhľad na mesto, no v tomto hmlistom a veternom počasí si mesto skôr predstavujeme, je pre celé Derry symbolická.
Geena vyrastala počas nepokojov, ktoré prebiehali od roku 1969 do roku 1998. Ona je jednou z desaťtisícov ľudí, u ktorých sa politické spája s osobným. Skúsenosť, ktorá je pre obyvateľov Derry taká typická. Vedľa ľudí zavraždených britskými vojakmi ležia „obyčajní“ Derrčania.