KIGALI, BRATISLAVA. Jean mal v roku 1994 deväť rokov a spolu s rodičmi a troma bratmi žili na brehu jazera Kivu na severozápade Rwandy – všetci vedľa seba, národy Hutu aj Tutsi.
So susedmi konflikty nemali, no už vtedy cítil isté napätie. V rádiu sa čoraz viac hovorilo o Tutsioch ako o šváboch či príšerách.
"Tak sa to všetko začalo,“ spomínal pred dvoma rokmi pre SME na 7. apríl. Jeho otca zoťali mačetou v miestnej krčme, kam pravidelne chodil. Matku zabili tiež – netuší však ako a dodnes jej pozostatky nenašiel.
Štvrťstoročie po Rwande sa stále hanbíme Čítajte Niekoľko týždňov sa s bratmi skrývali v kríkoch a lesoch. A aj keď dnes hovorí, že na genocídu už mladí toľko nemyslia, nikto na ňu nezabúda. "Úplne odpustiť nevieš nikdy," dodal.
Aj po 25 rokoch od krviprelievania v Rwande sa stále živo diskutuje o tom, aký podiel na genocíde má Západ. Kritiku pritom môže spustiť aj neúčasť na spomienkovom ceremoniáli.
Sklamaní z Macrona
Pri pamätníku a múzeu na okraji hlavného mesta Kigali je dnes pochovaná približne štvrtina z asi milióna obetí genocídy národa Tutsi.
