"Ak budete hlasovať proti," varoval senátor Aden Ridgeway, keď sa kampaň pred dnešným austrálskym referendom chýlila ku koncu, "potrvá prinajmenšom celé ďalšie storočie, kým sa náš štát vráti k tejto otázke." Ak má pravdu, po kráľovnej Alžbete II. na trón zrejme nastúpi princ Charles - vlastne kráľ Karol III. (a možno kráľovná Camilla - vlastne Kamila - ak si nakoniec vezme svoju dávnu lásku), potom kráľ Viliam V., nasledovaný možno kráľovnou Fionou I., kráľom Jurajom VII…. a tak ďalej až do konca 21. storočia. Ridgeway, austrálsky domorodec, vyzýva najmä vlastných ľudí, aby sa nenechali ovplyvniť zastrašujúcimi rečami a malichernými poznámkami, ktoré sabotovali zdanlivo jasné víťazstvo prívržencov austrálskej republiky, túžiacich zvrhnúť britskú monarchiu. Po posledných prieskumoch verejnej mienky sa odhady na úspech republikánov vyšplhali na 100 ku jednej v ich neprospech.
Zmena austrálskej ústavy vyžaduje väčšinu v dvoch tretinách štátov a kladná odpoveď - hoci by predstavovala celonárodne vyše 50% - sa pravdepodobne v štyroch štátoch zo šiestich nepresadí. Výsledkom bude najhoršia možnosť: Austrálii zostane britská monarchia na krku, pričom väčšina občanov dá jednozačne hlasovaním najavo, že si ju už neželá.
A ako sa inak celkom normálna krajina dostala do takýchto ťažkostí? V Austrálii existuje republikánske hnutie od konca minulého storočia. Hlavne preto, lebo "britskí" osadníci v Austrálii boli často vlastne Íri, ktorí nemali Britániu vôbec v láske. Prirodzene, ide o spor týkajúci sa symbolov, keďže krajina je vlastne už vyše pol storočia úplne nezávislá: kráľovná Alžbeta nikdy nezasahuje do rozhodnutí austrálskeho generálneho guvernéra, ktorého volí austrálska vláda. Pre niektorých však symobly znamenajú veľa. Začiatkom 90. rokov narušila meniaca sa demografia Austrálie staré puto s Britániou, a keď to republikáni vycítili, zamerali sa na rok 2001, storočie od vytvorenia Austrálskeho Commonwealthu zo šiestich existujúcich britských kolónií na tomto najmenšom kontinente. Rok 2001 si určili ako dátum, kedy by mala krajina nakoniec získať vlastnú hlavu štátu. Priaznivo naklonená labouristická vláda sľúbila k tejto otázke referendum. Politická moc sa však presunula do rúk konzervatívnej vlády, tvorenej Národnou a Liberálnou stranou. Jej vodca, premiér John Howard, nie je otázke republiky veľmi priaznivo naklonený. Howard preto zariadil, aby bola referendová otázka sformulovaná nasledovne: "Navrhovaný zákon: Zmeniť Ústavu, aby Austrálsky commonwealth bol republikou, kde by kráľovnú a generálneho guvernéra nahradil prezident, menovaný dvojtretinovou väčšinou členov parlamentu Commonwealthu. Súhlasíte s touto navrhovanou zmenou?" S bezostyšnou drzosťou, ktorou sú austrálski politici povestní, premiér Howard minulý týždeň vyzval verejnosť, aby hlasovala záporne nie preto, že by milovala kráľovnú - prevažná väčšina ju nemiluje - ale preto, lebo návrh nahradiť ju menovaným prezidentom je celkom chybný. Akoby ani nebol on sám osobne zodpovedný za formu tohto návrhu.
Pokiaľ ide o republikánov, je to rozhádaná tlupa, ktorá spadla rovno do Howardovej pasce. Nedokázali sa dohodnúť, či by mal prezidenta menovať parlament, alebo či by ho malo voliť priamo všetkých 19 miliónov Austrálčanov. Tí doktrinárskejší zúrivo naliehali, že ich uspokojí iba priamo volený prezident. Tento postoj by však bol skôr pochopiteľný, keby buď panovník a generálny guvernér, alebo prezident, ktorý by ich mal nahradiť, mali podľa austrálskej ústavy nejakú reálnu moc. Takže asi tretina záporných hlasov, ktorá podľa odhadov potopí austrálsku republiku, bude pochádzať od horlivých republikánov, ktorí si naivne predstavujú, že ak odmietnu návrh tohto referenda ako nedostatočný, budú môcť hlasovať o ďalšom, lepšom návrhu o pár rokov. Senátor Ridgeway má k politickej realite bližšie: prinajmenšom jednu generáciu, ak nie dlhšie, zrejme nikto nevyhlási ďalšie referendum o monarchii.
Premiér Howard však nebol taký blázon, aby sa držal pôvodného plánu a pozval kráľovnú Alžbetu II. ako austrálsku hlavu štátu na otvorenie olympijských hier v Sydney na budúci rok. Otvorí ich on sám.
GWYNNE DYER, Londýn
(Autor je historik a publicista)
