Na Slovensko prišiel ešte v deväťdesiatych rokoch po tom, čo hlavné mesto jeho rodného Afganistanu ovládol Taliban. AZIM FARHADI sa rozhodol pred vojnou emigrovať, pretože - ako hovorí - nechcel riskovať, že ho doma militanti zabijú. Slovensko už trochu poznal z rozprávania svojich priateľov a z pohľadníc, ktoré mu nosili. Hoci Afganistan dodnes navštevuje, tvrdí, že ho už nepovažuje za svoj domov.
Aký bol Afganistan v čase, keď ste sa rozhodli odísť?
"Situácia v krajine bola veľmi zlá, keď som odchádzal, tak už bol Kábul obkľúčený Talibanom a štát v pravom zmysle slova neexistoval. V Kábule pritom operovali rôzne skupiny, dalo by sa povedať, že takmer každú ulicu kontroloval iný veliteľ. Každodenný život tam ani trochu nevyzeral tak, ako ho poznáme napríklad dnes na Slovensku. Nefungovala pošta, nelietali lietadlá."
Kedy presne ste prišli na Slovensko?
"V decembri 1997. Keď Taliban obsadil Kábul, ešte trinásť dní som tam vydržal, ale potom som si povedal, že nemá zmysel zostávať a čakať, kým ma niekto zabije, tak som odišiel."
Hovoríte, že lietadlá vtedy nelietali. Kam ste teda išli a ako?
"Z Kábulu som išiel chvíľu pešo a potom sa mi podarilo dostať autom na sever Afganistanu, kde to ešte ovládala Severná Aliancia, bolo to tam trochu voľnejšie, tak som mohol prejsť cez hranicu Tadžikistanu a odtiaľ som išiel vlakom do Moskvy. Tam som žil asi šesť alebo sedem mesiacov a potom som prišiel na Slovensko."
Aký bol váš prvý dojem?
"Pre mňa Slovensko nebolo neznáme, už za socializmu tu študovali chalani z Afganistanu a ešte kým som žil v Kábule, tak som sa od nich veľa dozvedel. Jeden mi napríklad priniesol plagát speváčky Ivety Bartošovej, mal som ho zavesený na stene v mojej izbe. Nosili veľa pohľadníc, na ktorých boli fotky Tatier alebo napríklad Pálfyho paláca.
