KYJEV, BRATISLAVA. Keď pravoslávneho kňaza Oleksandra Kolesova z malej ukrajinskej dediny Černycja s dvomi ulicami a jedným obchodom predvolali bezpečnostné zložky, netušil, čo by od neho mohli chcieť.
„Stále neviem, o čo im išlo,“ povedalpodľa New York Times po návrate z výsluchu v súvislosti s podozrením z vlastizrady a vyvolávania etnickej a náboženskej nenávisti. Na polícii sa stretol s ďalšími kňazmi pravoslávnej cirkvi, ktorí sa hlásia k moskovskému patriarchátu.
Kolesov sa stal možno nevinnou obeťou niečoho, o čom sa v Rusku hovorí ako o najväčšej schizme v kresťanskom svete za posledných tisíc rokov.
Niečoho, čo môže viesť k ďalšiemu stupňovaniu násilia na Ukrajine, keďže Moskva sa už vyhráža, že sa zastane záujmov pravoslávnych veriacich. Ak bude treba, tak aj silou.
Mýtus o treťom Ríme
Slovami o najväčšej schizme posledného tisícročia ruská pravoslávna cirkev odkazovala na rok 1054, keď sa od rímskej nadvlády nad vierou oddelili pravoslávne cirkvi, ktoré si za svoje centrum vybrali Konštantínopol. K tejto viere sa od začiatku hlásili aj v Kyjevskej Rusi, teda u predchodcu súčasného Ruska.

Moskva si potom vytvorila vlastné mocenské centrum v rámci cirkvi a vytvorila mýtus Tretieho Ríma, teda nového centra svetového kresťanstva.
Konštantínopol to nepriamo uznal v roku 1686, keď územie súčasnej Ukrajiny zveril moskovskému patriarchátu.
Na Ukrajine sa o nutnosti vlastnej cirkvi začalo hovoriť okamžite po páde Sovietskeho zväzu v roku 1991.
Vznikla pravoslávna cirkev na čele s kyjevským patriarchom, prežila aj menšia samostatná cirkev, no Konštantínopol ich neuznával. Ukrajinské územie cirkevne naďalej spadalo pod Moskvu.
Medzi veriacimi z rôznych cirkví neboli veľké problémy. Často sa striedali na bohoslužbách v rovnakých priestoroch, prípadne sa delili o kostoly. A pre mnohých nešlo ani tak o otázku viery, cirkev si vybrali podľa toho, ktorá z nich mala v dedine svojho duchovného.
Zradcovia ukrajinského národa
V posledných rokoch sa však otázka viery čoraz viac miešala s politikou.