FOTO – JANKA PRÍVOZNÍKOVÁ
Obyčajný chalan z malého mesta. Muzikant, ktorý túžil preraziť. Mladý entuziasta, čo vnímal hviezdy hudobného sveta ako niečo na míle vzdialené, nedostupné.
Aj takto sa môže začať príbeh živej muzikantskej legendy, Petra Lipu.
„Boli pre mňa vysoko, ďaleko, za sklom, za vodou a za prekážkami, ktoré sa mi zdali byť neprekonateľné,“ vyznáva sa čerstvý držiteľ ceny za celoživotné dielo, Grammy 2000.
Šestnásťročné hľadanie
Začínal hrou na gitare. Keď mal dvadsať rokov, oslovili ho kamaráti, či nechce spievať v hudobnej skupine. Našli si bubeníka, vytvorili vlastný repertoár. Kapela Struny však nemala dlhú históriu.
Začal zakladať nové, vlastné zoskupenia. „Vždy som bol realista. Ani vo sne mi nenapadlo že by som sa mohol hudbou uživiť.“
Neuveriteľných šestnásť rokov trvalo, kým sa osamostatnil. Urobil na tie časy odvážny krok – stal sa slobodným umelcom.
„Mal som tridsaťšesť rokov. Zostal som na voľnej nohe, bez podpory, bez trvalého zamestnania, bez akejkoľvek istoty. Nevybral som si najvhodnejšiu dobu.“
Opus ho nechcel
– mal pásiky
Nenahrávalo sa, nevydávali sa platne, piesne sa nehrali v rádiách, do televízie sa umelec dostal raz za tri roky. „Okrem toho som mal veľké problémy kvôli anglickým textom mojich skladieb a západnému repertoáru.“
Vydavateľstvo Opus ho škrtalo z edičných plánov. „Raz mi nevyrobili platňu, lebo som mal na prebale tričko s pásikmi.“
Jediným nosičom jeho muziky bolo zopár nahrávok Slovenského rozhlasu. Dali sa spočítať na prstoch jednej ruky.
„Situácia bola vlastne taká istá ako dnes, zmenil sa len môj postoj – že dôležitá nie je kvantita, ale kvalita,“ priznáva Lipa, ktorý vydal svoju prvú platňu v Nemecku a druhú v Prahe. „Prvú dosku, ktorá vyšla v Bratislave, som nahral, keď som mal štyridsať rokov.“
Vo svete hral,
doma vyčkával
Vtedy už mal za sebou niekoľko úspešných koncertov vo veľkých metropolách sveta.
„Bol to paradox, mohol som koncertovať, nemohol som vydávať. Komunistov som mal v zuboch, ako každý umelec. Vtedajší režim sa ma dotýkal tým viac, že som nemohol tvoriť. Bol som v nekonečnej úlohe čakateľa – na svoju príležitosť.“
Ruky mu uvoľnil až rok 1989. Mohol spievať po anglicky, dokonca aj doma, bez akéhokoľvek strachu či kritických recenzií.
Zvláštne je, že na komunistický režim nezanevrel. „Nemám pocit, že by som bol doma nedocenený. Každý si je strojcom svojho štastia i neštastia. Vyhovárať sa na nejaké tretie subjekty, ľudí, či skutočnosti, je hlúposť.“
Dostáva darčeky
– chcú s ním hrať
„Mám pocit, že to ide k lepšiemu. Máme doma mená, ktoré budú trvalkami, nielen sezónnymi záležitosťamií. Jana Kirschner, No Name či IMT Smile už pár rokov dokazujú, že patria medzi špičkových umelcov. Prekonali neúspechy, tak ako my, a pochopili, že úspech nepríde sám od seba.“
Najviac zo všetkého si váži, keď s ním chcú jeho kolegovia hrať. „Ja potrebujem ich, oni mňa. A ak tento vzťah funguje, je to najväčší dar, aký môže hudobníka postihnúť.“
Nežije v sebaláske,
je na ceste
Napriek úspechom zostáva v kútiku duše tým Petrom Lipom, ktorý pred desiatkami rokov prvýkrát chytil do rúk gitaru. „Nežijem v sebaláske, že som niekto, že som niečo a veľa dosiahol. Ani zďaleka. Stále verím, že som na ceste, na ktorej chcem pokračovať. Je isté, že to, čo robím, mám rád. Milujem to. Preto som šťastný človek. Nemusím robiť nič, čo nechcem. S tým sa dá nádherne prežiť celý život.“
MICHAL MASÁR
