vo verejnosti si získal nesmrteľnosť už v rokoch 1968-69, keď sa jeho protestsongy stali symbolom doby. Kryl však nezostal predstaviteľom odporu proti nedemokratickému režimu len pre generáciu "pražskej jari". Po emigrácii v roku 1969 znel jeho burcujúci hlas z Rádia Slobodná Európa, kde dlho pracoval a mnohé jeho zakázané pesničky boli v repertoári gitaristov všetkých vekových kategórií. Buričom však zostal aj po novembri 1989 napriek tomu, že bol jedným z prvých, čo sa vrátili domov pomôcť podporiť snahy o demokratizáciu spoločnosti. V pamäti zostal okamih, keď spoločne s Karlom Gottom zaspieval na Václavskom námestí v Prahe čs. štátnu hymnu. Podľa svedectva jeho dlhoročnej priateľky Yvonny Hálkovej si však Kryl neskôr tento okamih vyčítal, lebo, ako povedal, nemal vystúpiť s človekom, ktorý bol lojálny k bývalému režimu. O "zamate" v revolúcii hovoril, že povedie len k alibizmu a k tomu, že komunisti prezlečú červené plášte za modré. Ako hovoril, z pomerov, ktoré panovali pred rozpadom spoločného štátu, ho "bolela duša". Svoj vzťah k politike vyjadril takto: "Mne strany uhýbajú naľavo a napravo." Krátko po Krylovej smrti však jeho pesničky zneli na prvomájovej veselici komunistov, pieseň Bratříčku, zavírej vrátka zneužili republikáni na jednom protinemeckom mítingu a vo volebnej kampani v roku 1996 vytiahli Kryla ako tromf sociálni demokrati.
Skutočného ocenenia sa mu však dostalo až po smrti, keď bol zapísaný do Siene slávy ceny Gramy (1995), stal se držiteľom Ceny Františka Kriegla (1995) a získal Medailu za zásluhy (1995). FOTO - ARCHÍV
