Kandidát KDH, päťdesiatjedenročný Martin Lauko sa so súčasnými politikmi pozná ešte z čias komunizmu, hoci nikdy nebol členom komunistickej strany.
Dnešný podpredseda vlády Ľubomír Fogaš je jeho spolužiakom z vysokej školy, pred dvanástimi rokmi bol chvíľu členom KDH, pred revolúciou pracoval v katolíckom disente spolu s Jánom Čarnogurským a Františkom Mikloškom.
„Vydávali sme časopis Náboženstvo a súčasnosť. Ja som potom vydával aj Hlas Slovenska.“
Ako mladý právnik nastúpil do štátneho podniku Montostroj, kde zostal takmer šestnásť rokov, stal sa posledným federálnym generálnym prokurátorom, dnes je prvým námestníkom generálneho prokurátora SR. Spolupodieľal sa na príprave zákona o verejnom ochrancovi ľudských práv.
„Zákon je schválený v optimálnej podobe. Myslím si, že v demokracii nikdy nie je dosť kontrolných orgánov. Ombudsman nie je rozhodujúcim, ale skôr kontrolným a dozorujúcim orgán. Vždy budú rozhodovať iné orgány verejnej správy.“
Pozitíva a negatíva ombudsmana sú:
„Jedným z veľkých pozitív je jeho nezávislosť – garantovaná najmä tým, že bude pomerne ľahko zvolený a takmer neodvolateľný.“
Negatíva: „Zo začiatku to bude naozaj veľmi ťažké, bude mať k dispozícii aparát okolo dvadsať ľudí a určite nebude všetko stíhať.“
Podľa Lauka by teda spoločensky angažovaná osobnosť bez právneho vzdelania mohla byť zvolená za ombudsmana až v ďalších rokoch.
„Až sa tento inštitút zabehá a bude okolo neho vytvorený špecializovaný tím.“
Dnes by ním mal byť „v každom prípade právnik, sudca alebo advokát. Sú to príbuzné činnosti s tým, čo bude vykonávať“.
Za rozumnú voľbu považuje zvolenie Otakara Motejla za ombudsmana v ČR: „Je to človek z praxe, bývalý advokát a minister spravodlivosti. Sme kamarátmi, tykáme si.“
Z momentálne navrhovaných kandidátov na tento post na Slovensku sa Lauko pozná osobne len s odborárom Igorom Lenským.
Genéza
Spoluzakladateľom KDH sa stal hneď po novembri 1989, na prvom sneme sedel za predsedníckym stolom, ale potom sa tam už neobjavil.
„Približne v tom čase bol novelizovaný zákon o prokuratúre, vyžadovala sa apolitickosť prokurátora. Nemohol som sedieť na dvoch stoličkách, zostal som pri odbornej práci.“
Stal sa šéfom personálneho odboru Generálnej prokuratúry SR a podieľal sa na jej transformácii. Návrh, aby sa stal generálnym prokurátorom ČSFR dostal od spolupracovníkov prezidenta Václava Havla. Po rozpade federácie sa vrátil na Slovensko.
Kariéru v štátnych službách prerušil na pár rokov – od nástupu až po koniec tretej Mečiarovej vlády pracoval ako právnik v súkromných spoločnostiach, istý čas aj ako advokát.
Ďalší návrat prišiel opäť so zmenou režimu – v roku 1998.
„Podieľal som sa na príprave prijatých zákonov o organizácii prokuratúry a o statusovom postavení prokurátora. Dosiahli sme výrazné úspechy v netrestnej oblasti pri podávaní mimoriadnych dovolaní na Najvyšší súd SR. Na Ústavnom súde má prokuratúra stopercentnú úspešnosť vo všetkých podaniach, ktoré sme na súd doručili. Vždy nám dal za pravdu.“
Relax
V mladosti skákal do diaľky – bol tretí na majstrovstvách Československa v doraste.
V zrelom veku „skáče do výšky“ – je milovníkom vysokohorskej turistiky.
„Zliezol som takmer všetky tatranské kopce, sedemkrát som bol na Gerlachu. V tomto som lepší ako prezident, ktorý ma však zase porazil v stolnom tenise.“
V čase ich vzájomného stolnotenisového zápasu sa prijímal zákon o prokuratúre.
„Zlé jazyky hovorili, že som ho nechal vyhrať, lebo prezident ešte nepodpísal zákon o prokuratúre. Nebola to, samozrejme, pravda.“ (Smiech.)
ROMAN KRPELAN
FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
