Odpočúvacie zariadenia Štátnej bezpečnosti sa po revolúcii našli v desiatkach bytov – okrem predstaviteľov cirkvi napríklad u disidentov Miroslava Kusého, Jána Čarnogurského, Milana Šimečku, Jána Budaja či Františka Mikloška.
Všetci tušili, že sú sledovaní aj takto – nielen fyzicky.
Eštebáci sa totiž niekedy na tom, ako sa títo páni z času na čas snažili sledovaniu vyhnúť, podľa slov Františka Mikloška zabávali.
Svedčil o tom aj druh a inštalácia odpočúvacích zariadení – niektoré boli len prilepené pod stolom a pribité drevenou doskou, iné boli pod obrazmi, len pár z nich bolo zabudovaných v stenách.
Mnohé z nich sú v týchto dňoch vystavené v bratislavskom českom centre.
Disident a priatelia
Po roku 1989 našiel Mikloško vo svojej garsoniére v bratislavskej Dúbravke hneď dve „ploštice“ – jednu v kuchyni, druhú v izbe.
Tušil, že tam niekde sú – na výsluchy ho eštebáci predvolávali od roku 1975.
Najskôr raz za pol roka, pred pádom režimu už niekoľkokrát do týždňa. Po sviečkovej demonštrácii z marca 1988 komunisti tušili, že ich čas môže vypršať.
„Vtedy nás s Jánom Čarnogurským preventívne zaistili. Robili to potom často, ak sa čokoľvek dialo, na štyridsaťosem hodín. Dôležité bolo s nimi nekomunikovať.“
Mikloško na všetky ich otázky odpovedal: „Je to moja súkromná vec.“ Alebo: „Nepamätám sa.“
Nič viac.
„Takto nám to radil Korec – nepúšťať sa s nimi do diskusie. Často vo väzení lámali ľudí na maličkostiach, že im povedali nejakú vec zo súkromia, ktorú mohol niekto z vypočúvaných nechtiac povedať. Väznení si potom mohli pomyslieť – ak vedia toto, vedia všetko. Bolo to deprimujúce.“
Rovnako ako výsluchy. Eštebáci radi pozývali ľudí aj do kaviarní – vraj na neformálny rozhovor.
„Ja som bol vždy proti. Chcel som, aby mi vždy poslali predvolanie. Človek si ich nesmel pripustiť k telu.“
Mikloško dnes priznáva, že jeho výhodou bolo, že bol slobodný.
„Nemohli sa mi vyhrážať tým, že ublížia mojej rodine. Obdivujem manželku Jána Čarnogurského – Martu Čarnogurskú. Málo rodín sa v tom čase nerozpadlo. Bola a je silná a statočná.“
Politik a klebety
Mikloško už vo svojom veku lásku nehľadá.
„Svoj život som si rozdelil na také tri tretiny. Prvá dvadsaťpäťka je časom prípravy, očakávania a snov, druhá je časťou tvorby a uplatnenia, časom milovania a otvorenia sa svetu a po päťdesiatke prichádza zvláštne obdobie – súkromne som si ho nazval udržiavaním výsledku. Zatiaľ hľadám výsledok poslednej tretiny.“
A či sa nebojí, že chytí po šesťdesiatke druhý dych?
„Možno ten výrok, že udržujem výsledok, doplním – som rád, že ešte stojím na korčuliach.“
A akú o sebe počul poslednú klebetu?
„Je to hrozné, ale žiadnu. Mám pocit, že už to je zlým znakom pre politika, ak sa o ňom nehovoria klebety.“ (Smiech.)
Jeden čas ho spájali s predsedníčkou českého parlamentu Dagmar Burešovou, ktorá ňou bola v čase, keď Mikloško šéfoval Slovenskej národnej rade.
„Varili sme vo federálnom parlamente povestné bryndzové halušky.“ (Smiech.)
A tak o bohémskom období, ktoré možno niekedy mal, hovorí: „Povedal by som, že je trvalou súčasťou môjho života.“
Miluje totiž škandály.
„Som síce konzervatívcom, ale mám to šťastne vyvážené. Keď človek miluje humor, ktorý rozbíja, rozvíja a vysmieva všetky skostnatenia, zadebnenia, potom ten konzervativizmus zostáva v človeku v očistenej podobe.“
Kádehák starej generácie a tá nová
O KDH hovorí, že sa musí stať svojím programom civilnejším.
„Ján Čarnogurský už nebude kandidovať. S ním odchádza zo strany pevnosť. Ja som pomaly na odchode, aj keď je to pozvoľnejšie. Prichádza nová generácia politikov – Hrušovský, Palko, Figeľ, Brocka, Lipšic. Očakávam, že na sneme v roku 2003 bude zápas o vedenie strany. Je to vec, ktorá jej nebude škodiť, ak sa už KDH nebude deliť.“
KDH a HZDS
„Ja som bol zástancom tej myšlienky, poviem to veľmi otvorene. Mal som na to niekoľko dôvodov. Polarizácia spoločnosti je totiž pre všetkých veľmi zaťažujúca, nemôže trvať donekonečna. Keď som tú myšlienku na KDH predostrel, okrem Jána Čarnogurského sa stretla s absolútnym odmietnutím. Aj snem povedal – nie. S pribúdajúcim časom však musím aj sám sebe povedať, že Vladimír Mečiar sa príliš nemení. Jeho charizmou je jeho povaha, ale to je zároveň jeho hranica. Je človekom improvizácie, momentu – a ten moment sa mení často zo dňa na deň. To nie je záruka, že čo platí dnes, bude platiť aj zajtra. V takom blázinci sa nedá žiť.“
Napriek tomu je presvedčený, že Mečiar urobí všetko pre to, aby Slovensko prijali do NATO.
„Aj s obetovaním toho, že nejaký čas nepôjde do vlády.“
Mikloško a peniaze
Sám Mikloško zrejme ešte bude v budúcom parlamente.
„Remeslom“ politika sa živí oficiálne už dvanásť rokov, neoficiálne viac. Július Brocka povedal, že disent sa síce v časoch komunizmu nejavil ako politika, skôr ako občiansky postoj, ale dnes je za politiku považovaný.
O Františkovi Mikloškovi sa totiž vie, že bol zamestnaný skutočne len pár rokov – chvíľu učil na vysokej škole, pár mesiacov robil kuriča.
„Skutočne chvíľu.“
Keď pôsobil v tzv. podzemnej cirkvi, kde od roku 1968 organizovali malé spoločenstvá študentov, podávali správy do zahraničia, organizovali púte a vydávali samizdaty, dostával peniaze zo Západu.
„Štátna bezpečnosť o tom vedela. Papier bol formálny, že pracujem na matematickom výskume pre nejakú počítačovú firmu. Boli za tým ľudia, ktorým som venoval svoju druhú knihu.“
Po revolúcii ho musel na post kooptovaného poslanca Budaj nahovárať dva dni.
„Nikdy mi také niečo ani nenapadlo. Nevedel som, ako pracuje parlament, z poslancov sme si za komunizmu robili žarty. Vlastne som bol voliť len raz – v roku 1968.“
Vtedy nevedel ani to, kde sídli Úrad vlády, hoci už žil v Bratislave.
„Vedel som, kde je ústredný výbor strany a kde je Februárka.“
Aj predsedom parlamentu sa stal Mikloško akoby náhodou.
„Ale bolo to moje najkrajšie politické obdobie. Čas, keď sa nám otvoril svet, keď sem prichádzali hlavy štátov, bol to ošiaľ slobody.“
Čo si za ten čas v politike našetril?
„Vyhýbam sa tejto otázke, mohol by som niekoho nazúriť. Istotne som nezbohatol a nie som zabezpečený na starobu. Znamená to, že si začínam obchádzať inštitúcie, ktoré aspoň z času na čas dávajú teplú polievku.“ (Smiech.)
Ako predseda parlamentu zarábal dvadsaťjedentisíc korún, čo bolo v roku 1992 dosť. Dnes má dvojizbový byt v tichej bratislavskej štvrti – ale pre reštitúcie ho musel vyplatiť.
„Mám nejaké obrázky od kamarátov výtvarníkov a pokoj v duši. Chodím pešo, čítam, meditujem, občas si uvarím polievku, instantnú, občas si idem niečo nakúpiť a potom oddychujem, lebo oboje je veľmi náročná práca.“ (Smiech.)
A čo si kúpil naposledy?
„Omšové víno, tomu som zostal verný.“ (Smiech.)
ROMAN KRPELAN
DAŠA MATEJČÍKOVÁ
