Júl 2016. Kyjev. Ulica Ivana Franka je len dva bloky od rušnej Univerzity Tarasa Ševčenka. V utorok ráno 20. júla 2016 prechádza cez križovatku červený sedan, v ktorom sedí známy novinár Pavel Šeremet.
Bieloruský rodák, reportér Ukrajinskej pravdy a kritik Kremľa smeruje do rádia Vesti, kde moderuje rannú reláciu. Keď prechádza okolo pobočky McDonald’s, ulicou otrasie výbuch. Nastražená bomba v aute Šeremeta zabila.
Dnes na križovatke stojí skupina tínedžerov s hamburgermi v rukách. Jedno z dievčat privonia ku kytici kvetov, až kým nezistí, že sú umelé. Pod kvetmi pri stĺpe verejného osvetlenia zostáva pár sviečok a Šeremetov portrét. Za dva roky sa situácia veľmi nezmenila – nik nevie, kto je vrah či objednávateľ.
Šeremetova vražda vystrašila mnohých ukrajinských novinárov. Ešte väčší šok však zažili v júni, keď ruského vojnového korešpondenta Arkadija Babčenka našli v kaluži krvi s rozstrieľaným chrbtom pred jeho domom.
Keď sa o dvadsať hodín neskôr objavil na tlačovej konferencii živý a zdravý, málokto tomu rozumel. Babčenko mal byť naozaj mŕtvy – podľa tajnej služby – a nasledovať mali ďalší na záhadnom zozname smrti.
Prvé roky po revolúcii na kyjevskom majdane hovorili aj ukrajinskí novinári o zmene. Prešlo päť rokov, no situácia sa veľmi nezlepšila. Ak kritizujete ukrajinských politikov, ste označení za vlastizradcu, ak Rusko, ste na muške Kremľa. Zmenilo to prácu ukrajinských investigatívcov?
Mierotvorca, ktorý rozpútal boj
December 2013. Pred pár dňami odmietla ukrajinská delegácia vo Vilniuse podpísať asociačnú dohodu s Európskou úniou. Na kyjevskom Námestí nezávislosti, známom skôr ako majdan, sú desaťtisíce ľudí. O tri mesiace neskôr sa na majdane strieľa a prezident Viktor Janukovyč uteká do Ruska.
Na námestí v tom čase stojí aj Tetiana Popovová. Počas "revolúcie dôstojnosti", ako dnes udalosti z majdanu všetci nazývajú, si otvorila hostel, kde zadarmo ubytovávala protestujúcich. Neskôr začala kupovať aj prilby a nepriestrelné vesty. Monitorovala aj médiá a upozorňovala na falošné správy.
Po revolúcii sa stala viceministerkou pre informačnú politiku. Vtedy ešte mala pocit, že novinárom môže pomôcť. "Po majdane bola nová ukrajinská vláda veľmi otvorená, začali sa zverejňovať zmluvy, prešli transparentnejšie zákony," hovorí. Všetko sa však zmenilo pred letom 2016.
Aktivisti z ukrajinskej stránky Mierotvorca (Mirotvorec) zverejnili osobné údaje viac ako 4500 ukrajinských aj zahraničných novinárov, ktorí získali akreditáciu v separatistických republikách v Donbase. Na internete sa tak objavili adresy, e-maily aj čísla reportérov, ktorých aktivisti považovali za "nepriateľov Ukrajiny".
“Situácia ešte len bude horšia. Blížia sa prezidentské voľby.
„
Popovová bola medzi nimi, aj keď priamo novinárkou nebola.
"Začala som dostávať vyhrážky, zistili si údaje o mojich deťoch a vyhrážali sa mi, že ich zabijú, že som zradkyňa." Reakcia vlády? Takmer žiadna. Zoznam síce neskôr z webu zmizol, no minister vnútra Arsen Avakov sa postavil za projekt Mierotvorca a kritikov obvinil zo sympatií k separatistom. Aj z kritických novinárov sa tak čoskoro stali vlastizradcovia.
O dva mesiace neskôr zomrel Šeremet. Dodnes nikto nevie, kto si jeho vraždu mohol objednať. "Keď mi na ministerstve povedali, že novinárov vlastne nedokážu ochrániť, rezignovala som. Nesúhlasila som s ich postojom, nezastali sa novinárov, tak som radšej odišla," hovorí Popovová.
Dnes šéfuje mimovládke Information Security a sleduje aj fyzické útoky na novinárov. Od januára do septembra tohto roka ich bolo 57.
Neútočia len náhodní provokatéri, ale aj politici či policajti a bezpečnostné zložky. Len v poslednom týždni zaútočili provládni aktivisti na novinára a prezidentského kandidáta Dmytra Gnapa, keď ho obliali fekáliami. Polícia, stojac vedľa, nezakročila.
"A situácia ešte len bude horšia. Blížia sa prezidentské voľby," dodáva Popovová.
Dnes sú na mieste atentátu len kvety a Šeremetova fotografia. (zdroj: FOTO SME - Lukáš Onderčanin)Vražda bez obete
September 2000. Investigatívny novinár a zakladateľ nového denníka Ukrajinská pravda Georgij Gongadze po desiatej večer odchádza z bytu svojho kolegu, no domov k manželke a trojročným dvojičkám už nepríde.
Vláda vtedajšieho prezidenta Leonida Kučmu prvé dni hovorila o tom, že môže ísť o ním plánované zmiznutie – či už pre nejaký článok, alebo dlhy.
O dva mesiace neskôr nájde polícia v lese pri meste Tarašča telo bez hlavy.
O pár dní už je jasné, že ide o mŕtvolu Georgija Gongadzeho. Štyroch vrahov prepojených na ministerstvo vnútra súd odsúdil, no vyšetrovatelia dodnes nepovedali, kto si vraždu novinára objednal. Hovorí sa aj o priamom zapojení vtedajšieho prezidenta Kučmu.
Aj keď od jeho brutálnej vraždy uplynulo už osemnásť rokov, mnohí novinári sa k nej dodnes vracajú a vidia paralely.
"Byť investigatívnym novinárom na Ukrajine a písať o korupcii bolo vždy relatívne nebezpečné. Gongadzeho prípad to len potvrdzuje," hovorí dnes Christopher Miller, ukrajinský korešpondent Rádia Slobodná Európa a Centra na ochranu novinárov (CPJ).
Aj on mal po revolúcii na majdane pocit, že situácia sa zlepšila – aj pre novinárov. Dlho to však netrvalo.
"Objavila sa korupcia novej vlády, nikto ju nevyšetroval a ľudia začali byť sklamaní,“ vraví Miller pre SME. Aj vojna v Donbase skomplikovala prácu novinárov, a nielen tých, ktorí písali z frontu. "Úradníci a politici začali hovoriť novinárom, aby sa sami viac cenzurovali a menej ich kritizovali, pretože Ukrajina je vo vojne a existujú dôležitejšie veci."
“Od roku 1992 zabili na Ukrajine 12 novinárov. V tomto roku od januára do septembra došlo k 57 fyzickým útokom proti novinárom.
„
No kým Gongadzeho prípad už vyšumel a vyšetrovanie Šeremetovej vraždy stálo na mŕtvom bode, ukrajinskou mediálnou scénou otriasla až "vražda" Arkadija Babčenka.
Bývalý ruský reportér žijúci na Ukrajine, už síce roky ako vojnový korešpondent nepôsobil, no stále bol otvoreným kritikom Kremľa.
Keď sa objavili správy o tom, že Babčenko leží mŕtvy pred svojím bytom, novinári na Ukrajine stuhli.
"Už pri Šeremetovej vražde som sa bál. No po Babčenkovi som bol naozaj vystrašený," hovorí v kyjevskej kaviarni Ivan Jakovina, ďalší ruský novinár, ktorý odišiel z Ruska na Ukrajinu. S Babčenkom sa dobre poznal. "Napísal som jeho nekrológ, dovolím si povedať, že najlepší na Ukrajine," vraví.
Jeho týždenník Novoje Vremja mal na ďalší deň prichystanú oslavu, ktorú ihneď zrušili. Christopher Miller zase hovorí o tom, ako s celým tímom novinárov celú noc nespali a aj na ďalší deň sa snažili zistiť o prípade čo najviac detailov.
"Akurát som sa rozprával s jeho plačúcim susedom, keď mi na mobile píplo video z tlačovej konferencie. A na nej stál Babčenko..."
Kým Babčenko o fingovaní vlastnej smrti hovorí ako o jedinej alternatíve, falošná vražda zanechala v ukrajinských novinároch skôr pocit zatrpknutia.
"Samozrejme, že sme boli radi, že žije. No nezničilo to len dôveru v ukrajinskú tajnú službu SBU. Výrazne to poškodilo reputáciu novinárov," hovorí Miller.
SBU pritom už mala indície, kto je za objednávkou vraždy a samotný vykonávateľ s nimi od začiatku spolupracoval. Prečo bolo treba Babčenka falošne zabiť, je dodnes pre mnohých nejasné. Jakovina, ktorý dnes píše aj o ruskej korupcii, to dokonca označuje za "lacný kaskadérsky kúsok".
Fingovaná vražda uškodila aj Babčenkovej reputácii. "Nikoho už nezaujíma, čo napíše. Spolupracuje s SBU a dnes je oveľa viac komentátorom ako novinárom," dodáva Jakovina.
Vyše dvadsať hodín si celý svet myslel, že ruský novinár Arkadij Babčenko je mŕtvy. (zdroj: Profimedia)Zoznam, na ktorom nechcete byť
Jún 2018. Emócie po fingovanej vražde ešte neustali a ukrajinských novinárov vystrašil po týždni zoznam so 47 menami. Boli medzi nimi novinári, aktivisti aj blogeri.
Podľa anonymného zdroja išlo o zoznam ľudí, ktorí mali byť odstránení. Pravdepodobne Ruskom, údajne malo prsty aj v snahe o Babčenkovu vraždu.
Na zozname bol aj Jakovina. "Bol som číslo štyri. Nebol som z toho nadšený, no tiež som tomu od začiatku nedôveroval," hovorí.
“Ak vás chce niekto naozaj zabiť, určite to nenapíše na zoznam, bol by ozaj hlúpy. Navyše s banálnymi chybami v menách.
„
SBU autentickosť spisu potvrdila a niektorých novinárov dopredu upozornila na to, že ich život môže byť v nebezpečenstve. No dnes aj tak mnohí "zoznam smrti" spochybňujú.
"Ak vás chce niekto naozaj zabiť, určite to nenapíše na zoznam, bol by ozaj hlúpy. Navyše s banálnymi chybami v menách," hovorí Rus žijúci v Kyjeve.
Aj Christopher Miller tvrdí, že mená na zozname vôbec nedávajú zmysel. "Ak má ísť o kritikov Kremľa, tak väčšinu tých ľudí nepoznajú ani na Ukrajine," vraví.
To, či zoznam vytvorilo Rusko alebo dokonca samotné ukrajinské úrady, nie je jasné. Výsledok - aspoň trochu vystrašiť novinárov, však zafungoval.
"Určite sa zamyslíte, či vás nesledujú. Už len to, že si niekto dal námahu a vybral vás na nejaký zoznam, znamená, že budete opatrnejší. A to žurnalistike vôbec neprospieva," dodáva americký korešpondent.
Povstali z majdanu
September 2018. Natalia Sedletská diskutuje so svojím tímom v redakcii Rádia Sloboda o téme ďalšej relácie s názvom Schémy. Mladá reportérka dokáže v relácii, ktorú vysiela aj verejnoprávna televízia, stále zatriasť ukrajinskou politikou.
Má dobrú náladu - Európsky súdny dvor práve zablokoval rozhodnutie ukrajinských úradov získať všetky dáta za posledných 17 mesiacov z jej telefónu. Ak by sa k nim úrady dostali, mohli ohroziť nielen jej zdroje - vedeli by aj všetko o jej pohybe a dennej rutine.
Investigatíva je dnes podľa nej iná ako pred revolúciou na majdane. "Dnes stačí zopár klikov, vláda je aspoň naoko transparentnejšia. No korupčné schémy sú komplikovanejšie," hovorí.
Aj Kristina Berdinskych má päť rokov po majdane podobné pocity. Keď bola revolúcia a ona zbierala príbehy protestujúcich ľudí pre svoj projekt Maidaners, mala pocit, že prichádza výrazná zmena. V niektorých veciach sa však zmenili len spôsoby.
"Predtým nebolo ťažké nájsť kauzy, aj keď zvrhnutý prezident Janukovyč na investigatívu vôbec nereagoval, necítil sa novinármi ohrozený. No táto vláda sa snaží prezentovať ako proeurópska, a preto jej kauzy kazia imidž," vraví politická reportérka, ktorá je kolegyňou Ivana Jakovinu v týždenníku Novoje Vremja.
Obe novinárky boli terčom súdneho rozhodnutia, ktoré im siahlo na dáta z mobilu. Ukrajinský prokurátor Jurij Lucenko chcel vďaka nim obviniť šéfa Protikorupčného úradu Arťoma Sytnyka z prekračovania právomocí - údajne dal novinárom utajené informácie o korupcii na prokuratúre.
Sedletská hovorí, že Lucenko má veľa dôvodov, aby obe reportérky naozaj nemal rád.
Investigatívna novinárka Natalia Sedletská a jej relácia Schémy. (zdroj: archív N.S.)Obe sa pritom stretávajú aj s vyhrážkami. "Kristina, ešte jeden článok o firme Kievgas a tvoj pamätník bude stáť vedľa Gongadzeho pomníka." Správu s takýmto odkazom dostala vo februári 2016 práve Kristina Berdinskych.
Keď vyhrážky nahlásila na polícii, nikto sa do vyšetrovania nehrnul. "Podobné to bolo aj s ďalšími vyhrážkami, musela som o všetkom písať, aby sa niečo pohlo. Len publicita vás môže ochrániť," hovorí.
Aj tlak od vlády je pol roka pred prezidentskými voľbami čoraz silnejší. Prezident Petro Porošenko je na obvinenia citlivý a s nezávislými médiami nekomunikuje, len niekoľkým televíziám dáva jeden rozhovor ročne.
"Títo ľudia sa dostali k moci vďaka aktivistom na majdane. Odkrývanie problémov im preto môže uškodiť," hovorí Sedletská. "Nechcú, aby sme niečo vyšetrovali, no chcú sa ďalej obohacovať," dodáva. No aj spoločnosť je citlivejšia a aktívnejšia ako pred majdanom. Politikom už nemusia odpustiť toľko ako predtým.
Ani taktika očierňovania novinárov až tak nefunguje - kým dôvera v politikov upadá, naopak dôvera v médiá na Ukrajine prekvapivo stúpa.
"Politici vybudovali atmosféru nenávisti proti všetkým, ktorí ich kritizujú. Manipulujú tým, že nie sme patrioti. Je to absurdné. Nekritizujeme krajinu, ale tých, ktorí ju brzdia v rozvoji. A to je podľa mňa skutočný patriotizmus," dodáva Sedletská.
Cesta je výsledkom spolupráce organizácie Lviv Media Forum a SSPI.
