Poznali ste sa s Annou Politkovskou, ktorú v Rusku zavraždili v súvislosti s jej novinárskou prácou. Aká bola?
„Cítila na seba obrovský tlak. Keď boli jej deti ešte malé, odišla s nimi na niekoľko rokov žiť mimo Ruska, pretože sa bála, že doma by neboli v bezpečí. Keď vyrástli, vrátila sa a začala naplno robiť svoju nebezpečnú prácu. Potrebovala to.
Mala za sebou niekoľko útokov, raz sa ju pokúsili otráviť. Vedela, že jej práca je nebezpečná a keď som s ňou hovoril, sama priznávala, že ju asi zabijú za to, že robí to, čo považuje za správne. Nechcela však žiť v diktatúre, chcela žiť v krajine so slobodou tlačou a správala sa úplne slobodne. Bola o tom presvedčená, ja by som to nedokázal.“
Písali ste mnoho investigatívnych reportáží o Rusku. Ocitli ste sa v nebezpečenstve?

„Vždy som pracoval z Berlína. Ak by som bol v Rusku a išla by po mne polícia aj tajné služby, bolo to by veľmi nebezpečné. Každý, s kým by som sa stretol, by sa ocitol v nebezpečenstve. Písal som o Rusku, Gazprome, úplatkoch v okolí Vladimira Putina. Hľadal som svedkov, sledoval som tok peňazí, to všetko zvonka. Je bezpečnejšie pracovať na takýchto témach, ak nie ste priamo v Rusku. Je to aj bezpečnejšie pre ľudí, s ktorými pracujem.“
Mnoho novinárov tvrdí, že reportáž si treba obchodiť. Nesúhlasíte?
„Nepíšem o obyčajných ruských ľuďoch. Píšem o Putinovi, raz som strávil rok reportážou o ruskom ministrovi telekomunikácií, ktorý bol zapletený do korupcie. Písal som o tom, ako drážďanská banka posielala peniaze Putinovi, ako firma HP pomohla Putinovi k ceste do prezidentského kresla a k ovládnutiu ruských tajných služieb. Na to potreboval peniaze a tie mu poskytla HP.
Firmy hovoria, že to nebolo ich cieľom. Určite nebolo, ale ich ekonomická politika pomohla Putinovi a ľuďom v jeho okolí, ktorí rozkladajú demokraciu.“
Ako mu pomáhali?
„Peniaze dostávali Putinovi ľudia namiesto toho, aby ich dostával štát. Firmy vedeli, že sa to deje. Vždy, keď som písal o korupcii v súvislosti s Putinom, išlo o západné firmy. Putin v 90. rokoch ako zástupca starostu Petrohradu udeľoval licencie na podnikanie v Rusku. Prečo bol zástupca starostu Petrohradu jediným zástupcom starostu v celom Rusku, ktorý mal takéto právomoci?
Tieto otázky si nikto nekládol, ale akceptovali, že to tak bolo. Mnohé firmy išli za ním, dostali licenciu na pôsobenie v Petrohrade a potom pôsobili v celom Rusku. Nikto ho nezastavil. Putin takto získal peniaze, vďaka ktorým sa mohol presunúť do Moskvy.“
Prečo mu to umožnili?
„Každý musel vedieť, že to nebolo legálne. Každý vedel, že povolenia treba získať od úradov v Moskve. A zrazu prišiel niekto z Petrohradu s tým, že to vybaví… Bola to fikcia, s ktorou sa všetci zmierili. Tajné služby boli v tom čase v hroznom stave, Putinovi sa podarilo udržať si sieť ľudí z nich vďaka službám, ktoré ponúkal firmám za ich peniaze. Vďaka tomu sa mu podarilo presvedčiť firmy na Západe, že to zvládne a zabránil úradom v Moskve v tom, aby ho zastavili.“
V januári 2015 vydala vaša mimovládka Correctiv správu o zostrelení lietadla letu MH17 v lete 2014. Ako ste sa dostali k dôkazom z územia, ktoré mali pod kontrolou separatisti a kde prebiehala vojna?
David Crawford
Investigatívny novinár písal o západonemeckých tajných službách, o Stasi či al-Káide. V poslednch rokoch sa venuje najmä Rusku a Vladimirovi Putinovi. Pracoval pre Wall Street Journal, teraz pôsobí v berlínskej mimovládke Correctiv. Rozhovor vznikol na Ekonomickom fóre v poľskej Krynici.
„Prišli sme na jeseň, keď sa tam konali voľby. Miestne úrady vtedy chceli, aby tam boli novinári a hovorili s ľuďmi o voľbách, aby vyzerali legitímne. Nás však voľby nezaujímali, ani sme o nich nepísali. Hľadali sme miesto, z ktorého odpálili strely, ktoré zostrelili lietadlo. Našli sme jedno miesto, kde všetci hovorili, že počuli zvuky vystrelenia strely.“
Bolo bezpečné pýtať sa ľudí? Predsa len išlo o vojnovú zónu.