Z Ugandy od nášho redaktora Matúša Krčmárika
HIV je tu bežné ochorenie, hovorí lekárka Barbora Šilhárová, kým šoféruje veľké auto nevyasfaltovanými ulicami ugandského okresného mesta Buikwe. „Je vidno výsledky, je vidno, že to má zmysel,“ hovorí s odhodlaním a v hlave už má ďalšieho pacienta, za ktorým čoskoro vyrazí do miestnej nemocnice.
Na klinike Jána Pavla II., ktorú tu od roku 2012 spolu s viacerými Slovákmi budovala, má pritom vlastných pacientov dosť, špecializuje sa na deti s HIV.
No nestačí, aby čakala na ľudí, ktorí prídu za nimi. Treba riešiť prevenciu, chodiť za pacientmi, deťom bez domova pomôcť s internátnou školou a s miestnou nemocnicou dohadovať príjem pacientov, keďže klinika zatiaľ lôžkové oddelenie nemá.
Vraciame sa práve z výjazdu za Mosesom. Ten žije s tetou v odľahlej časti obce.
Miestne obce sa nepodobajú na tie slovenské, ide skôr o domy roztrúsené po okolitých kopcoch. Nie je miesto, kúsok od ktorého by niekto nežil, zároveň neexistuje nič ako husté osídlenie.
Kde je aj GPS zbytočné
Cez cukrové plantáže do kopca, cez blatisté cesty podmáčané čerstvým dažďom, povedľa domov schovaných pod palmami. Bez značiek, GPS by bolo zbytočné, cestu treba poznať naspamäť. Počas nej lekárka opisuje chlapcov príbeh.
Moses má sedemnásť rokov, no váži len 28 kilogramov. Do desiatich rokov to bol bežný chlapec, no vtedy sa u neho objavilo rednutie kostí a prakticky sa mu rozpadol bedrový kĺb.
Ostal pripútaný na lôžko. Prestal chodiť do školy, celé dni len počúval rozhlas, starala sa o neho teta. Z nečinnosti sa u neho začali objavovať depresia a apatia. Prestával veriť, že akákoľvek liečba ešte má zmysel.
