„Prajem vám príjemný výlet, dúfam, že si ho poriadne užijete,“ hovorí s nadšeným úsmevom a ešte nadšenejším hlasom sprievodkyňa v autobuse, ktorý nás naberá v Soule. Túto cestu robí už dlho, presne vie, čo chcú turisti vidieť a počuť. A ona im to ponúka.
S veľkým úsmevom a niekedy až príliš veľkým nadšením. „Pozrite sa naľavo, tam to je. Našťastie máme dnes dobrú viditeľnosť,“ hovorí asi po polhodine cesty.
Je to hlas sprievodkyne, ktorá turistov upozorňuje na prvú možnosť vidieť pyramídy v egyptskej Gíze, nie trúchlivý prednes zdrvujúcich historických faktov v Osvienčime. A pritom by sa na toto miesto viac hodil ten druhý spôsob.
Na druhej strane rieky, ktorú vidíme z diaľnice severne od Soulu, totiž leží Severná Kórea. Odtiaľto to vyzerá ako normálna, mierne kopcovitá krajina, no ide o jeden z najbrutálnejších režimov súčasnosti.
Najstráženejšia hranica
Kórejský polostrov a dve republiky, ktoré sú vo vojonovom stave od roku 1950, od seba oddeľuje demilitarizovaná zóna pod správou OSN. Tá vznikla po podpise prímeria z 27. júla 1953.
Napriek svojmu názvu je to jedno z najhustejšie strážených miest sveta, na oboch stranách 250 kilometrov dlhej a štyri kilometre širokej línie na 38. rovnobežke sú desaťtisíce vojakov.
Pri vstupe sa kontrolujú doklady aj turistom, no ak by sa medzi nich chcel infiltrovať záškodník, nemal by väčší problém.
Kým severná strana je nedostupná pre turistov aj pre väčšinu Severokórejčanov, na tej južnej vyrástli turistické atrakcie pripomínajúce lunapark, ktorý ročne navštívi 1,2 milióna turistov.
So všetkým, čo k tomu patrí. S nadšenou sprievodkyňou, ktorá rozpráva o tom, že Kórea je v skutočnosti len jedna a raz sa znovu zjednotí, s kolotočmi vrátane veľkej vikinskej lode, so strelnicou, s figurínami pripomínajúcimi manga verziu juhokórejských pohraničníkov, pri ktorých si turisti robia selfie, so suvenírovými obchodmi, s nákupnými centrami.
