Juhoafrická učiteľka: Zúfalstvu prepadajú tí, čo nič nerobia

Prečo ste sa stali ľudsko-právnou aktivistkou?

V roku 1980 bol apartheid v Juhoafrickej republike na vrchole. Nechcela som učiť v rasovo segregovanej škole, a tak som spolu so siedmimi kolegami založila zmiešanú školu.

Vedeli sme, že vláda nám založenie takejto školy nikdy nedovolí, a tak sme jej zákony použili proti nej. Školu sme založili v jednej z „rezervácii“ pre domorodé obyvateľstvo, ktorá mala istú suverenitu.

Naša škola vyslala jasný odkaz, že deti rôznych rás a kultúr sa môžu spolu učiť a môžu spolu žiť. Že čierne deti sú rovnako inteligentné a šikovné ako biele deti.

Bol váš projekt úspešný?

Škola funguje do dneška a chodia do nej deti z celej Juhoafrickej republiky. Ako jeden príklad za všetky spomeniem matku, ktorá pracovala ako slúžka a syna k nám priviedla, lebo bola presvedčená, že pre čierne deti nie je v Johannesburgu poriadna škola. Dnes má tento mladý muž vyštudované dve vysoké školy a jeho dcéru učím na elitnej škole, kde v súčasnosti pôsobím.

Prečo ste sa vrátili k učeniu?

Z dlhodobého hľadiska je vzdelávanie kľúčové, ale v krátkodobej perspektíve som musela ako ľudskoprávna aktivistka zastaviť nútené vysťahovávanie ľudí.

Preto som sa pridala k hnutiu Black Slash, v ktorom biele privilegované ženy využívali svoje postavenie na boj proti nútenému vysťahovávaniu. K učeniu som sa vrátila hneď, ako v našej krajine zavládla demokracia.

Ste učiteľkou dejepisu. Prečo je história dôležitá pre budúcnosť detí?

História nám pripomína, že neexistuje jediná pravda, iba neustála diskusia. Som tiež presvedčená, že história nás učí kritickému mysleniu. Snažím sa v študentoch prebudiť zvedavosť a rozvíjať ich empatiu. Verím, že ak študenti pochopia, ako sa z bežných ľudí stali páchatelia hrozných činov, kolaboranti či apatickí pozorovatelia, potom porozumejú aj silám, ktoré formujú dejiny.

Aká je podstata vašich hodín dejepisu?

Študentom poskytujem konfliktné, protirečivé informácie, postoje a názory, ktoré si vzájomne odporujú. Predstavujem im sociálne, ekonomické a politické tlaky, ktoré tieto postoje formovali. Tak študenti pochopia, prečo daný politik či panovník obhajoval tú či onú pozíciu. Vďaka pochopeniu širšieho kontextu si študenti uvedomia paralely s tým, čo sa v spoločnosti deje v súčasnosti

Vaše hodiny sú teda aj lekciami zo sociológie či etiky.

Keď učím, vždy hovorím: nikdy si nemyslite, že vaša kultúra je obeťou či páchateľom. Pretože tí, čo boli predtým obeťami a oslobodili sa, sa môžu neskôr stať novým utláčateľmi.

Pomohla by podľa vás zvýšená dotácia dejepisu na školách v boji proti pravicovému extrémizmu?

Ak študenti neovládajú základné historické fakty, nedokážu sa pýtať otázky. Stávajú sa prázdnymi nádobami, ktoré populisti ľahko zneužijú. Navyše, dejepis sa ľahko môže stať nástrojom propagandy.

Na druhej strane, britský profesor histórie Simon Shama hovorí o histórii ako o živnej pôde pre demokraciu, ktorá udržuje pri živote debatu a protirečenie.

Keď históriu zredukujeme na fakty, dostávame sa do nebezpečenstva. Pretože v histórii neexistujú jednoznačné holé fakty, iba rôzne interpretácie.

Akú chybu podľa vás robí súčasné školstvo?

Rizikom je priveľmi technokratické smerovanie našej spoločnosti. Ak sa vzdelávanie detí zameria iba jedným smerom, potom sa môže stať, že budeme mať najúžasnejšie vedecké vynálezy, ale v povedomí ľudí bude chýbať empatia, cit pre ľudské práva, zmysel pre demokraciu.

Musíme dbať na to, aby rozvíjanie ľudských práv išlo ruka v ruke s technologickým pokrokom. Iba tak zaručíme, že nadobudnutý technologický rozvoj nebude využívaný v prospech malej skupiny vyvolených.

V súčasnosti pracujete na elitnej súkromnej škole. Neprotirečí to vašej predošlej snahe o desegregáciu?

Môžem sa tu deliť o zdroje, o svoje kontakty, o svoj vplyv a víziu. Energiu venujem spolupráci medzi súkromným a štátnym sektorom. Zdroje školy, v ktorej pracujem, sa využívajú aj pre chudobné mestské deti.

Moja škola je vybavená počítačmi, a preto tam v rámci projektov vodím deti, ktoré by sa ináč k počítačom nedostali. Moja škola má knižnicu, ktorú využívajú aj žiaci z našich partnerských škôl. Spolupracujeme taktiež s organizáciou NOAH, ktorá sa venuje starostlivosti o siroty s AIDS. Moje študentky dobrovoľnícky pomáhajú pri doučovaní týchto detí.

V čom je takáto spolupráca prospešná pre elitnú školu?

Deti z mojej školy sa vďaka postaveniu a možnostiam pravdepodobne stanú v budúcnosti lídrami a ja nechcem, aby vyrastali v bubline. Tým, že im sprostredkujem kontakt so širšou realitou, že ich učím zodpovednosti, ktorá prichádza s privilégiami komfortného života, im chcem vštepiť, že o tieto privilégiá by sa mali podeliť s ostatnými.

Aká je vaša širšia vízia?

Potrebujeme zvýšiť gramotnosť v našej krajine a potrebujeme u detí zlepšiť čítanie s porozumením.

Absencia týchto zručností ich totiž uzamkne do sveta nevedomosti a manuálnej práce a nám sa nikdy nepodarí dosiahnuť väčšiu rovnosť.

Túto víziu napĺňate aj vo svojom voľnom čase.

Podarilo sa mi založiť celonárodný kvíz gramotnosti. Školy v chudobných štvrtiach Juhoafrickej republiky, ktoré nemajú prostriedky na založenie vlastnej knižnice, dostanú knihy, ktoré si majú deti za úlohu prečítať.

Jednotlivé tímy potom súťažia v kvíze zameranom na čítanie s porozumením. Na niektorých školách, ktoré sú do kvízu zapojené viac ako 5 rokov, sa výsledky čítania s porozumením zlepšili zo 40 na 80 percent.

Kde čerpáte energiu pri napĺňaní svojej vízie rovnosti?

Nemám čas na únavu či zúfalstvo z neriešiteľnosti situácie. Myslím, že tieto pocity majú skôr ľudia, ktorí nič nerobia a iba sa dívajú na obrovské rozmery daného problému.

Ak však postupne, krôčik po krôčiku postupujete vpred, máte v sebe nádej, lebo vidíte tie drobné zmeny, ktoré sa dejú deň čo deň, rok čo rok.

Autor: Zuzana Labašová