Aktivista zo Sierra Leone: Násilie je ako náplasť na ranu, ktorá je infikovaná

Ako ste sa dostali do priamych bojov v Sierra Leone?

Občianska vojna v Sierra Leone sa začala, keď som bol veľmi malý. Prvý krát som bol svedkom vraždy, keď som mal 5 rokov. Vtedy prišli rebeli do našej dediny a pred očami mi zastrelili rodičov a dvoch starších súrodencov.

Potom ma odvliekli a prinútili ma pridať sa k nim. Naraz som namiesto hračiek dostal do ruky AK-47 a podstúpil som vojenský výcvik. Ľudí som zabíjal ešte skôr, ako som si dokázal zaviazať šnúrky na topánkach.

Medzi vojakmi ste strávili štyri roky svojho detstva. Predstavovali pre vás aspoň v niečom náhradu za rodičov?

Nie, v žiadnom prípade. Boli schopní všetkého, musel som na slovo počúvať a neraz som videl, ako sťali či zastrelili iné dieťa. Boli to odporní ľudia, ktorí robili hrozné veci a ja som bol ich nástrojom: poslúchal som ich nie z obdivu alebo rešpektu, ale z túžby prežiť.

Jedného dňa som sa rozhodol utiecť. A to aj napriek tomu, že iba pred niekoľkými týždňami zastrelili dvoch chlapcov, ktorí sa pokúsili uniknúť, a vojaci si mysleli, že nikto aspoň trochu príčetný sa o niečo podobné tak skoro opäť nepokúsi.

Vo svojej 6-ročnej mysli som však bol presvedčený, že mám dokonalý plán.

Ako ste sa pokúsili utiecť?

Povedal som im, že idem do pralesa na záchod. Keď som kráčal hlbšie do buša, počul som za sebou kroky Osmana, drsného muža a svojho veliaceho dôstojníka, ktorého som nenávidel a bál som sa ho. Ale boli čím ďalej, tým vzdialenejšie, až som konečne unikol - aspoň som si to myslel.

Mali ste šesť rokov. Kam ste plánovali ísť?

Chvíľu som si myslel, že môžem ísť naspäť domov a všetko bude zase také ako kedysi. Ale bol som príliš ďaleko a nevedel by som nájsť cestu. Napriek tomu som začal utekať, až kým som prišiel k rieke. Nemohol som cez ňu prejsť, lebo som nevedel plávať, a tak som tam stál a čakal na zázrak.

Predpokladám, že vojaci vás začali ihneď hľadať.

V diaľke som počul hlasy, vedel som, že ma hľadajú, a ak ma nájdu a chytia, umriem. Celý čas som bol presvedčený že som pripravený zomrieť, aby som získal slobodu. Ale keď ten čas nakoniec prišiel, vôbec som nebol pripravený na smrť. Rozhodol som sa, že budem kráčať smerom k nim a ten čas neistoty skrátim. Na základni ma zbili, rozpálili na ohni plast, poliali ma ním a nechali ma tak. Preto mám po celom tele jazvy. Nezabili ma, lebo chceli, aby som bol živým odstrašujúcim príkladom.

Napriek tomu ste sa po nejakom čase opäť pokúsil utiecť.

Jednej noci som utiekol do neďalekého hlavného mesta Freetown. Bola to jedna z najdlhších nocí môjho života. Keď som sa ráno zobudil, tvár som mal pokrytú bielym povlakom soli od dlhých hodín plaču. Tak veľmi som si prial, aby môj život vyzeral inak.

Ako sa váš život vyvíjal ďalej?

Nemal som nič. Bol som bez domova, bez rodičov a bez vzdelania. Ujal sa ma jeden taliansky misionár, ktorý ma skontaktoval s neziskovou organizáciou venujúcou sa vzdelávaniu. Čoskoro po mojom úteku - v roku 2002 - sa občianska vojna skončila. Vo veku 10 rokov som začínal od nuly, nevedel som čítať ani písať. Bol som nahnevaný na svet, ktorý mi ukradol detstvo, zničil mi krajinu a zabránil mi chodiť do školy. Moja širšia rodina ma zavrhla.

Prečo vás širšia rodina a spoločenstvo odmietlo po vojne prijať späť?

Nedokázali prijať predstavu, že by som bol opäť súčasťou ich komunity. Bol som pre nich pripomienkou strašnej minulosti. Starešinovia z môjho spoločenstva mi vyčítali všetky zločiny, ktoré som urobil, neospravedlňovala ma pred nimi ani skutočnosť, že som ich urobil z donútenia a pod hrozbou smrti.

yľMoji starí kamaráti a rovesníci ma šikanovali. Bol to pre mňa ten najhorší trest.

Čo vám pomohlo začať si budovať nový život?

Dostal som príležitosť učiť sa. Školy v Sierra Leone príliš nechceli do svojich lavíc brať bývalých detských vojakov, keďže to bola veľká stigma. Moja cesta vzdelávaním sa začala s UNICEF-om. Bez nich by som asi nikdy nevidel, ako vyzerá školská trieda. Ale keď sa v 10 rokoch dostanete prvýkrát do školy bez akejkoľvek znalosti písania či čítania, ste viac menej odsúdení na zlyhanie.

Pre marginalizované deti, ako ste boli vy, teda bežná škola nestačí. Aký druh podpory je potrebný?

Chodil som do bežnej základnej školy, ale bol som iný ako ostatné deti. Nielenže mi chýbali peniaze, ale nemal som ani poriadny domov a žil som vo veľkej chudobe. Škola tiež nemala dostatok financií, aby mi učitelia pomohli získať zručnosti a návyky, ktoré mi chýbali.

Nikto neprihliadal na moje špeciálne potreby. Preto pre mňa bola odrazovým mostíkom Sally - moja prvá učiteľka čítania a písania. Bolo to dievča môjho veku a keby nebolo jej, určite by som frustrovaný vypadol zo školy a môj život by dopadol strašne. To ona mi povedala, že ak získam vzdelanie, budem mať moc tvoriť svoj vlastný príbeh. Tajne som dúfal, že mi to pomôže vymazať minulosť a ukončiť nočné mory, ktoré ma prenasledovali.

Ako sa vám podarilo vysporiadať s tým, čo sa udialo?

Neviem, či sa mi už podarilo so svojou minulosťou zmieriť, ale našiel som sa v službe. Uvedomil som si, že môžem znovu vybudovať svoj vlastný život tým, že pomôžem budovať životy iných.

Ešte stále si kladiem otázku: „Prečo sa mi muselo stať všetko to zlo?“ Uvedomujem si , že to, čo sa mi stalo, nedokážem zmeniť, no mám možnosť zmeniť a ovplyvniť, aby deti a dospelí, ktorí zažili niečo podobné ako ja, mali k dispozícii príležitosť začať odznova. Tou najdôležitejšou príležitosťou bolo pre mňa vzdelanie a pomoc druhým je útechou, ktorá mi pomáha liečiť staré zranenia. Život nikdy nebude lepší, pokiaľ nenájdete rovnováhu medzi minulosťou, ktorej sa desíte, a prítomnosťou.

Čo vás skúsenosti z detstva naučili o ľuďoch?

Uvedomil som si banalitu zla. Zažil som, ako sa z obyčajných ľudí stávajú krutí ľudia. A tiež som si uvedomil, že zlých a zákerných ľudí nie je na svete prevaha, no je ich oveľa viac počuť. Nie je potrebné čakať na to, kým sa zdvihne obrovská vlna odporu. Ak by dobrí ľudia dokázali povstať – každý sám za seba, potom by sa nediali vo svete také hrôzy, ako sa dejú.

Ak hovoríme o banalite zla, čo podľa vás živí a podporuje zlo v ľuďoch?

Je to podľa mňa pocit bezcieľnosti a bezmocnosti so zúfalou vidinou budúcnosti. Ak sa ľudia cítia zahnaní do kúta, potom volia zlo ako jedinú únikovú cestu. Preto je také dôležité dávať ľuďom nádej.

A jednou z dôležitých lekcií, ktoré by sa mali deti v školách učiť, je, že je v poriadku, ak pochybia, zlyhajú a spadnú. Pokiaľ budú deti pripravované v školách aj na zvládanie frustrácie a prijatie dočasného zlyhania, potom bude ťažšie ich nejakým spôsobom radikalizovať.

Mohamed Sidibay s dalajlámom. (zdroj: GLOBAL TEACHER PRIZE)

Čo ste sa počas rokov občianskej vojny naučili o násilí?

Naučil som sa, že skutočná moc je schopnosť pochopiť, že aj keď môžete niekomu ublížiť a prinútiť ho k niečomu silou, neurobíte to. Je to morálna sila. Vzdelanie je tým najlepším spôsobom, ako riešiť konflikty.

Mnohí, ktorí sú zástancami Machiavelliho myšlienkového rámca, povedia, že účel svätí prostriedky. Ale ja som po svojej skúsenosti presvedčený, že násilie nikdy žiadny problém nevyriešilo.

Násilie je ako náplasť na ranu, ktorá je silne infikovaná. Tá náplasť - násilie - ju nikdy vyliečiť nemôže. Skutočným liekom je vzdelávanie.

Ako vyzerá vaša pomoc ľuďom, ktorí sa ocitli v podobnej situácii?

Vzdelávanie. A tým nemyslím iba školskú výučbu, ale aj výchovu k spoločenskej zodpovednosti. Okrem bežnej výučby sa deti päť hodín týždenne venujú dobrovoľníckej činnosti. Či už doučujú iné deti v programe alebo pomáhajú v nemocnici. Momentálne cez náš projekt zabezpečujeme vzdelanie pre 101 marginalizovaných detí. Sú to deti, ktoré patria do tej najzraniteľnejšej skupiny - ide o chudobné deti alebo dievčatá, ktoré rodičia vo vzdelávaní nepodporujú, lebo majú pocit, že v 14 rokoch by sa mali vydať a mať rodinu.

Aký je váš odkaz učiteľom?

Potrebujeme do vzdelávania vložiť množstvo peňazí, aby sa učitelia mohli ďalej vzdelávať. Potrebujeme mať učiteľov, ktorí študentov učia pýtať sa otázky a pátrať po odpovediach. Iba tak si vychováme budúcich lídrov.

Sme partnermi pri tvorbe lepšieho sveta. Nie je potrebné dávať nám hlas. Ten už máme. Čo však potrebujeme, je vzdelanie, prostredníctvom ktorého môžeme svoje názory a predstavy o živote kultivovane presadzovať.

Všetci sa snažia meniť masy, tie sa však nikdy nezmenia. Jediné, čo môžeme urobiť, je zmeniť jednotlivcov, jedného po druhom, a tiež zmeniť seba samých.

Autor: Zuzana Labašová