PARÍŽ. Poslednou vecou, o ktorej sa v redakcii Charlie Hebdo diskutovalo ráno 7. januára 2015 pred tým, ako dnu vtrhli dvaja ozbrojenci a zabili dvanástich ľudí, bol román. Podvolenie od provokatéra Michela Houellebecqa popisuje, ako v roku 2022 islamisti preberajú moc nad Francúzskom.
Na titulke aktuálneho čísla bola karikatúra autora s titulkom: „Predpovede kúzelníka Houellebecqa: V roku 2015 prídem o zub. V roku 2022 budem praktikovať ramadán.“
Na rannej porade karikaturista Jean Cabu šomral, že Houllebecqove postoje sú príliš pravicové. Autor Philippe Lancon román obhajoval, kniha podľa neho hovorí o vtedajšej situácii.
Cabu sa o niekoľko minút stal obeťou mužov, ktorí sa prihlásili k al-Káide. Lancon prežil, ale nakoniec to bol on, kto stratil zub.
Detinský maliar

Tento mesiac vydal memoáre s názvom Le Lambeau (Útržok). Píše tam, že jeho tvár bola po útoku taká znetvorená, ako keby za tým bola „ruka detinského maliara“. Prvýkrát svoju tvár videl na obrazovke mobilného telefónu, keď striedavo získaval a strácal vedomie.
Po troch rokoch sa už pokriky Je suis Charlie vytratili. Pokračuje však uctievanie Charlie Hebdo ako obete nechutného teroristického útoku a symbol slobody slova, ktorú si republikánske Francúzsko tak váži. Práve toto postavenie podľa Lancona dostalo magazín do zvláštnej pozície.
Magazín odkazoval na dlhú tradíciu francúzskeho sekularizmu, aj Voltaire by bol na časopis hrdý. Charlie Hebdo mal vždy vytvárať škandály a urážať, píše Lancon. No po útoku sa Charlie premenil na posvätnú kultúrnu inštitúciu, ktorou nikdy nechcel byť.
To je viditeľné na anglickom webe Charlie Hebdo, kde o sebe píše ako „kreslená satira pre hlupákov“ a vysvetľujúci úvodník adresuje „miliónom nových čitateľov, ktorí objavili Charlie a jeho humor po januárových útokoch. Nikdy sme si nepredstavovali, že by ste sa vy, ktorí žijete tisíce míl od našej redakcie, ďaleko od tradícií francúzskej satiry, mohli zaujímať o našu prácu...“
Skupina ľudí so zlým vkusom
„Žiada sa od nás, aby sme si zachovali dobrý vkus, lebo sme sa stali symbolom,“ sťažuje sa Lancon učupený na červenej zamatovej lavici v parížskej kaviarni. „Ale čo môžete čakať, ak sa symbolom slobody prejavu stane skupina ľudí so zvráteným vkusom, ktorí sa smejú na hocičom a na všetkom? Buď to bude presné také, alebo to vôbec nevyjde. Vidíte ten paradox, do ktorého sme sa dostali?“