VARŠAVA, BRATISLAVA. Jakub Hartwich má 24 rokov a budovu poľského Sejmu už pozná veľmi dobre. Aj pred štyrmi rokmi ležal na chodbe vedľa kancelárií poľských poslancov a čakal na zmenu. Chodiť nemôže – od narodenia je ochrnutý na všetky končatiny. To mu však nebráni, aby sa rozprával s politikmi aj úradníkmi, spolu so svojou mamou Iwonou.
V piatok uplynie mesiac, čo sa Jakub s mamou a ďalšími niekoľkými rodičmi s deťmi s postihnutím nasťahovali na chodby poľského parlamentu. Spia tu na matracoch, raňajkujú v kancelárii úradu, občas za nimi prídu terapeuti, sprchujú sa v poslaneckých kúpeľniach a debatujú.
„Stretli sme sa s vládou, chodili k nám ministri. Teraz už nechodia,“ hovorí mladík na vozíčku pre denník Gazeta Wyborcza.
Žobrácke dávky
Skupina rodičov s deťmi s telesným postihnutím začala v poľskom Sejme protestovať v apríli, aby si vydobyla viac financií. Prekáža im to, že ak sa chcú o svoje deti starať a získať podporu od štátu, musia byť automaticky nezamestnaní. K nízkej podpore tak nemôžu pridať žiaden iný príjem, inak by o peniaze od štátu automaticky prišli. Ak dieťa dovŕši 18 rokov, prídavky štát ešte viac okreše.
Na chodbách Sejmu sedí aj Alicja Okujska s 25-ročným synom, ktorý má mozgovú obrnu. Aj ona žiadala, aby jej vláda zaplatila o 500 zlotých mesačne viac (116 eur), aby si mohla dovoliť zaplatiť opatrovateľku aspoň na niekoľko hodín v týždni.
