Ľubľana 16. marca (TASR) - Východoeurópania, snažiaci sa dostať do Európskej únie (EÚ), prezentujú momentálne pred svojimi západnými partnermi ukážkový model vzájomnej spolupráce a podpory. Bude však ich "láska" pokračovať aj potom, keď sa dostanú do klubu? Perspektíva vstupu v roku 2004, akokoľvek prehnane optimistická, núti domácich politických lídrov hľadať odpoveď na otázku, akú úlohu budú ich krajiny zohrávať v budúcej únii, uvádza sa v dnešnom fíčri agentúry Reuters.
Napriek tomu, že 12 postkomunistických štátov, ktoré v súčasnosti vedú vstupné rokovania, môže zo svojho prípadného členstva vyťažiť maximálny profit, problematické otázky o tom, do akej miery by mal Brusel kontrolovať ich vlastné ekonomiky a spoločnosť, naďalej pretrvávajú. Väčšina kandidátskych krajín nadobudla politickú nezávislosť od Kremľa počas posledných 12 rokov, teda relatívne nedávno. Potenciálne reakcie voličov na integráciu, ktorá určite nebude bezproblémová, sú pritom len ťažko vypočítateľné. Ani v únii zatiaľ nie je isté, či na reformnej európskej konferencii v roku 2004 zvíťazí federalistická idea centrálnych kompetencií presadzovaná Nemeckom alebo realistická euroskeptická vízia Britov.
"Od chudobného bratranca, ktorého pozvú na večeru do zámku, sa neočakáva, že sa bude podieľať na výbere menu," povedal na okraj asymetrického postavenia kandidátov voči EÚ istý poľský opozičný politik.
Niektorí predstavitelia ostatných krajín sú vo svojich vyjadreniach otvorenejší, pričom nemajú problém s definíciou toho, čo si ich krajina neželá. Malé Slovinsko s dvoma miliónmi obyvateľov získalo suverenitu len pred 10 rokmi, aj to po krátkom ozbrojenom konflikte s juhoslovanskou armádou. Jeho averzia k "vzdialenej" vláde je teda celkom pochopiteľná.
"Domnievam sa, že nebudeme podporovať žiaden silný federálny systém," hovorí Igor Bavčar, ktorý má v slovinskej vláde na starosti európske záležitosti. "Práve sme opustili jednu federáciu - juhoslovanskú - pripojenie k ďalšej by odštartovalo zaujímavú diskusiu."
Na decembrovom summite EÚ vo francúzskom Nice bolo Východoeurópanom prisľúbené, že, hoci nie sú členmi, do pripravovaného dátumu vstupu v roku 2004 budú môcť hovoriť. Prípadný vplyv na rozhodovanie v únii by mohol zbaviť kandidátske krajiny komplexu chudobných príbuzných.
Potrebu väčšej participácie naznačuje aj trpká skúsenosť z Nice, keď rokovania medzi súčasnými členmi na poslednú chvíľu vyhradili Českej republike a Maďarsku v rozhodovacích výboroch menej voličských hlasov, než koľko by si tieto krajiny vzhľadom na výšku svojej populácie zaslúžili.
Poľsko v záujme zachovania svojho počtu hlasov muselo doslova absolvovať diplomatickú štvanicu, počas ktorej šéf poľského vládneho kabinetu telefonicky loboval u jednotlivých európskych lídrov. "Základný princíp rovnosti medzi štátmi bol zo strany EÚ porušený," hovorí Péter Gottfried z maďarského negociačného týmu. "Všeobecne sa očakáva, že v rámci nasledujúcich rokovaní bude vec napravená."
Na problémoch východoeurópskych krajín sa výrazne podieľa absencia spoločných cieľov, rozdielna historická skúsenosť ako aj geografická diferenciácia. Maďarsko, ktoré bolo kedysi samosprávnou časťou rakúsko-uhorského impéria, napríklad v európskej integrácii vidí možnosť ochrany a rozšírenia práv maďarskej menšiny na území susedných štátov.
Ostatné štáty sa k perspektíve bruselského centralizmu stavajú skôr podozrievavo. "Historická skúsenosť tu skutočne hrá svoju úlohu," uviedla Heather Grabbeová, expertka na rozšírenie únie na východ z Centra pre európsku reformu. "Estónsko, Litva a Lotyšsko nemajú radi diskusie o federalizme. Dokonca nemajú radi ani slovo únia - či už Sovietska alebo Európska," dodáva Grabbeová.
Poľsko, ktoré sa mamutej úlohy implementácie komunitárneho práva hrdinsky nevzdáva, ako sa zdá, favorizuje oproti francúzskemu typu vyjednávania suverénnych štátov federalistický princíp. "Myslím, že prevládajúcim názorom v Poľsku je, že komunitárny prístup by nemal byť narušený alebo dotknutý rozšírením medzivládneho modelu," hovorí Jan Truszczynski, poradca poľského prezidenta pre európske záležitosti.
Poľský prezident Aleksander Kwasniewski sa nahlas prihovára za "silnú a efektívnu" úniu. Podľa pozorovateľov sa však silné prointegračné stanoviská vedúcich poľských politikov budú skôr mierniť - z obáv pred prípadným výbuchom nacionalistických nálad. "Silný národ v silnej Európe...Myslím, že v skutočnosti chcú oboje," tak vidí názor väčšiny domácich politikov Lena Kolarska-Bobinska z poľského Inštitútu pre verejné otázky. Opatrnosť poľských elít odzrkadľuje nacionalistický strach malého Slovinska, ktoré sa obáva, že ho prehltnú väčší susedia, ako aj sofistikovaný prístup pravicových elít v Českej republike, kde euroskepticizmus prezentuje najmä súčasný predseda parlamentu Václav Klaus.
Ten častokrát kritizuje transfer európskej legislatívy do národných systémov a prihovára sa za väčšiu nezávislosť národných suverénov. Naopak, český prezident a bývalý disident Václav Havel, ktorého by mohol Klaus s veľkou pravdepodobnosťou v roku 2003 nahradiť, je považovaný za jednoznačného zástancu európskej integrácie. Dvaja Václavovia reprezentujú dva póly postoja českej verejnosti k integrácii, zároveň však môžu byť iba logickým dôsledkom otázok, ktoré ohľadom budúcej Európy padajú aj v samotnom Bruseli. "Nemyslím si, že väčšina našich politikov je menej prointegračná ako napríklad politici v Maďarsku," hovorí hlavný český vyjednávač Pavel Telička, podľa ktorého "ľudia skôr venujú pozornosť konkrétnym problémom namiesto silných slov, stimulujúcich povrchnú diskusiu."
Európski diplomati sa netaja tým, že od svojich východoeurópskych partnerov chcú o ich európskej vízii počuť viac. Rôzne európske názorové kluby, od britských pragmatikov či nemeckých federalistov až po francúzskych ctiteľov národného štátu, medzi kandidátskymi krajinami hľadajú budúcich spojencov. "Nahováram ľudí, aby začali rozmýšľať nad tým, čo príde po dátume ich vstupu," hovorí nemenovaný západný vyslanec vo východnej Európe. "Musíte myslieť na to, akým typom členskej krajiny chcete byť."
